A tak to bolo - Články

A o dom ďalej

Tue, 14 Oct 2008 17:28:23 +0200

Pretože je to nutnosť.
Pretože to tu pozná.
Pretože potrebujem súkromie.

Iné miesto, iný domov, tam budem.

Prvá časť ~ Kvety vína

Fri, 26 Sep 2008 22:23:51 +0200

Prológ bol dosť zmätený, že? Nebojte, vysvetlí sa. Možno by bolo dobré pripomenúť, že často píšem metaforicky. Že sa to v skutočnosti nemusí odohrávať ako to tam je popísané, že sú to len pocity a ... však uvidíte. ^^
Prvá časť je písaná hrozným štýlom. Budem sa snažiť obmedziť moje početné prívlastky. XD
Je mi jasné, že moje písanie je ešte hrozne nevyvinutý. Hlavne tu, v prvých odstavoch, je to vidieť. Kostrbaté a dlhéé súvetia. (Ku koncu už tie súvetia miznú.) Ale je to tak napísané a rada by som to tak nechala. Možno, keby som to prepísala, nevedela by som už ako tam dať to, čo som chcela. (Hlúpa výhovorka. ^^)

Možno by som nemala ten text tak po sebe kontrolovať a stále tam niečo pridávať. Nebojte, vidím, že mám tendenciu dávať veľa prídavných mien a podobne.
Vidíte ten koniec? To je to klišé, no. Ja viem, strašné.
Pýtate sa, ako môže vedieť, to, čo tam hovorí? Nuž, nijako, proste som jej dala naozaj ostrú intuíciu. ^^ (Celý ten príbeh je tak trochu,... nerealistický.)
Musím toho ešte veľa napísať, ak chcem vydať knihu, že, Rhiannonn? XD

Prvá časť
Kvety vína

Rok 1997
Osaka

Boli tam. Všetky tam boli - zoskupené, hýrivé a opojné zvuky miestnej eufórie, strhávajúce
ľudí do šialenstva opitých myslí. Vedomia sa pomiatli, vytratili sa v purpurových oblakoch jasotu.
Jasnočervené a ametystové škvrny, svetlá padajúce z neba, zarývali sa hlbšie a hlbšie do našich rozšírených zreničiek. Azúrové a sýtožlté pruhy, skrútené hady v divokom tanci.
Podmanivé farby sa špirálovito mihali pred očami, až som bol napokon nútený narýchlo zaklipkať viečkami. Z toľkého svetla už tiekli po lícach vlhké slzy.
Teraz som už zase držal oči naširoko otvorené. Strata jednej minúty ohlušujúceho predstavenia by bola pre moju dušu hotovým peklom.
Pozeral som sa na uhľovočierny atrament oblohy, podklad slávnostného ohňostroja. Predstavil som si maliara, besniaceho, posadnutého prichádzajúcou inšpiráciou, ktorý rukou sem a tam zanecháva štetcom pestrofarebné šmuhy na plátne, miznúce každým ďalším okamžikom, akoby ich vzápätí neviditeľnou rukou sám zotieral.
Chaos a hluk.
Bolia ma z toho uši.

Ľudom sa z hrdiel vydierali radostné výkriky, slová omámené hustou atmosférou, ktorú úchytkom nosmi vdychovali do svojich rozochvených tiel a potom ľahko vydychovali, aby ju ešte viac zahustili. Ruky sa im zdvíhali dohora, tlieskali nimi do zdrvujúceho treskotu ohňostroja, naraz a oduševnene sa smiali.
Moje ústa sa nekrivili, boli stuhnuté a otupené, tmavé oči som nechal slepo blúdiť po oblohe.
Bol som príliš unesený, zahľadený na vysoký nebeský strop, vo vlastnom sne.
Úchvatné.
Fascinujúce.

Fúkal vietor, mierny a ľahký, nežné pohladenie, nadvihoval zavesené lampióny staroružovej
a oranžovej farby, rozvieval vlasy, prerieďoval vysokú teplotu medzi prúdmi chodiacich návštevníkov.
Strelil som očami po mase ľudí.
Bol to nepredvídateľný popud, záchvev podvedomia, omyl mysle.
Dve ženy stojace v svetlých kimonách pri malom stánku sa veselo smiali a ukazovali na neznámy bod v mieste, ktoré som odtiaľto nevidel.
Prebehlo okolo mňa malé dieťa.
Pri uchu mi zabzučala mucha.

Tváre, úsmevy, splývali a rozplývali sa súčasne.
Na tom mieste sa vsiakli do seba, tam sa roztrhli, niekde sa len rinuli vedľa seba v
dokonalej symbióze.
Očarujúce.

Svetlo lampiónov vrhalo na osoby v záchveve povnášajúcich okamžikov jasné oranžové, ružovou sfarbené hrejivé svetlo. Všetko bolo nasiaknuté zvláštnou vôňou, neopísateľnou, neznámou, pohlcujúcou nosy a celé dýchacie cesty. Nemohli sa jej nabažiť.
Ohňostroj, kvety a ľudia.

A potom som ju uvidel v dave, medzi nadšenými ľuďmi.
Bol to náhly záblesk svetla, pominul neočakávane, nestihol som poriadne zaostriť zrak.
Silný zmätok prevládol v mysli.
A tá tvár.
Tá tvár.

Vystúpila zo spomienok, rozvírila bahno, rozbila vysoký múr.
Prudko som sa vydal do kotla ľudských tiel, odstrkujúc ostatných som sa ponáhľal cez jeho stred, na oblohu rozprestretú nado mnou ako plachtu, som ani len nepozrel. Narážal som do ľudí, cítil, ako mi odporujú váhou vlastných tiel, dychčal, a ten dych sa mi zrážal v pľúcach, bežal tak, až som cítil, ako mi od chodidiel vystreľuje tupá bolesť do celých nôh. Počul som výbuchy maliarskej inšpirácie.

Hľadal som -
- čo?
Niečo.
Niečo, čom som uvidel v tom rýchlom záblesku.

V tom malom svetle, ktoré zažiarilo silnejšie ako ohňostroj.
Tu tvár.
A to niečo v nej.

Sekundy, kým som sa dostal z pomedzi davu ľudí, netrvali zďaleka tak dlho, ako sa vliekol čas teraz - tu, v otvorenom priestore predo mnou. Tu, kde si mohla byť na pár krokov odo mňa a predsa sa neukázať, zostať schovaná, pozorujúc moju neutíchajúcu bezmocnosť.
Predo mnou sa rozťahovalo mohutné kamenné schodisko. Viedlo to tmy, viedlo možno k tebe, možno k samote a zármutku.
Zbehol som po klzkých schodoch, šmykol sa a pred pádom sa zachránil zachytením železného zábradlia obrasteného brečtanom. Ľudia v diaľke zvýskli od nadšenia.
Tu už nikto nebol, každý sa zaujímal o ohňostroj, o hrmotné blýskanie a vybuchovanie. Tu bol vzduch prázdny. Mohol som sa hýbať, neobmedzený inými ľuďmi, obzerať sa po temnom okolí. Vietor sa preháňal prudšie, chládok mi ovieval spotené čelo a nadvihoval bavlnenú košeľu.
Myslel som na ten prázdny vzduch okolo mňa.

A znenazdania si stála predo mnou.
(V tom okamihu som nad tým tak uvažoval.
Neskôr som si uvedomil, že si tam celý ten čas stála.)

Smejem sa.
Neskôr?
Nebolo to neskôr.
Bolo to až o pár rokov.

Kimono, obopínajúce drobné telo, bolo čierne, trochu obyčajné, s prepletajúcimi sa kvetinami farby vína, zhusta tiahnucimi sa od dolného okraju cez dlhé rukávy a lem okolo štíhleho krku. Obi bolo tmavozelené a v tme noci zanikalo v okolí.
Stála si pod sakurou, tichá, nehybná, nebadaná.
A tvoje hnedé oči, upierajúce sa na mňa s ničivou silou, boli nekonečné.
Usmievala si sa?

Namiesto toho, aby sa mi dych prudko zastavil, sa rozbehol pomäteným tempom. Tvoj obraz sa mi vypálil do očí, a hoci si stála ďaleko, cítil som na tvári tvoj sladký dych.
Na ramene tvoj dotyk. To miesto sa chvelo.
Nezavanul žiadny vietor, vzduch sa nepohol, nič sa nepohlo, pretože všetko sa zastavilo, v tomto momente, v tejto chvíli.
Vietor vanul, ale ty si ho nebral na vedomie.
Čas sa hýbal, ale ty si bol slepý.

Pozrel som na teba s bijúcim srdcom a trasľavými rukami, všetko okrem vedomia na
teba vo mne odumrelo. Bezbolestne.
Pozeral som do tej tichej tváre, ktorá mi unikla v dave dnes i pred mnohými rokmi.
Nemohol som snívať bez prízraku tvojich očí.
Pozrel som na teba a plakal.

Nad hlavami nám vybuchol ohňostroj.
Farby tam boli.
A ja som ich tentoraz nevidel.

Rok 2001
Kjóto

"Počuješ?"
Prosím, povedz mi to.
Že dokážeš počuť.

"Hviezdy?"
Mal si ospalý hlas, s príchuťou prebudenia. Posteľ pod tebou polohlasne zavŕzgala.
Zamrvila som sa, nervózne a nepokojne, a otočila k tebe tvár. Unavene si zívol.
V duchu som privrela viečka od bolesti. Celé telo mi horelo, končeky prstov na rukách až po tie na nohách, všetky bunky v mojom tele boli v ohni a kŕči.

"Počujem ich badať.
Padajú z neba. A horia."

Oni padajú.

Nesmial si sa mi. Pozrel si na mňa, nepohýnajúc žiadnou častou tela. Trochu rozochvene,
ale uprene si mi hľadal v tvári strach a úzkosť. Skúmal si každú moju vrásku, každý
náznak trápenia. Poznal si ma príliš dobre.
Veril si mi.
Len si sa pozeral, skleným pohľadom zelených očí, netušiac, že sme spadli.
Nemôžeme ich dnes vidieť.
Počúvala som tvoj trhaný dych.
Objal si ma, pevne stisol rukami.
Ostanem pokojná. On netuší. Nič netuší.

Zavrtela som hlavou a zachichotala sa. Tmavé vlasy sa mi okolo nej roztancovali, potom
sa smutne upokojili.
Zdvihol si ruky k mojej tváre, mäkko si sa jej dotkol dlaňami.

Spadli sme a už nás nič nezachráni.

Je to smiešne - zúfalo som si to opakovala. Naklonila som hlavu nižšie a nadýchla sa
z tvojich rúk. Teplo zaplavil moje telo.
Neprestaň si to opakovať! Musíš -

Potom som začala plakať.
Naše hviezdy už spadli.

Rok 2002
Kjóto

Ráno.
Nebolo ani trochu teplé.
Prevrátil som sa v teplej posteli na chrbát a upieral zrak na žltý strop.
Prišlo mi to ako déjà vu.
Vedel som, že si na balkóne. Cez neleštené sklá som spoznal tvoju nízku postavu, opierajúcu sa o zábradlie. Stála si nehybne, strnulo, v duchu si roztiahla ruky pred katastrofou.
Slabý raňajší vánok, so svojou obvyklou eleganciou, rozvieval biele záclony zachytené na vysokých oknách.

Podišiel som k tebe a v tichosti ti objal útly pás.
Stuhnuté telo.
Naklonil som sa k tvojim vlasom, zaboril do nich nos a pozrel pred seba, na prítulnosť zobúdzajúcej sa krajiny.
Slnko a jeho slabá ranná žiara vytvárala spoza nadýchaných oblakov žltobielu riedku pavučinu, týčiacu sa ponad mĺkvou zemou v driemotách. Zatúžil som ponoriť do nej ruky.
Bolo chladno.

Bezvýrazná. Bledá. Vystrašená.
"My..."
Chytil som ťa za ruku.
"My naozaj..."
Pevnejšie som ju zovrel.
"Prečo?"
Leskli sa ti oči.

Želal som si, aby si bola šťastná.

Ledva si dýchala, hruď sa ti sťažka dvíhala, tvár ti zbelela, až sa podobala čistému snehu.
Proste si len pozerala, nie na mňa, nie na naše ruky, ale kdesi do prázdna.
Videla si tam pretrhané zlaté nite.
A tvoj dych - ten som nepočul ani v absolútnom tichu.
Pocítil som strach, zakorenil sa do mňa a narýchlo sa vo mne rozpíjal.

Bál som sa.
Chcel som -
Chcel som len, aby si bola šťastná.

Zrazu si sa sprudka nadýchla.

Tvoje oči sa premenili na zrkadlá.
"Myslím, že umieram."
Zľadoveli ti ruky.

A vtedy, keď si to povedala, jasným hlasom, ktorý sa odrazil od stien,
Rozpil som sa v strachu.
tónom bez vzlykov,
Kam sa podel nárek?
udrelo to do mňa zdrvujúcou silou. A rozbilo ma to.
Predtým sme sa báli obaja.

Topila si sa v mrazivej vode, bezmocná a bezvládna.
Kúsky môjho tela padali ku dnu.
Strhlo ma to pod hladinu.

Jedna tvoja časť sa uvoľnila, druhá bola zovretá železnými rukami.

Skutočnosť budúcnosti v oblakoch, v krehkej pavučine, v nevinnej bielobe rána.
Nevinné zlo.
Túžba zaboriť ruky do jej páperistých nití pominula.
Pavučina sa premenila na škrtiaci povraz, spálila pokožku.

Ľadová voda pokropila zrkadlá.
Strach o teba.
Bola si šťastná, že budem žiť.

Prečo sa nebojíš?

Cikády ~ Prológ

Fri, 26 Sep 2008 21:19:37 +0200

Toto tu už pred pár týždňami bolo. Teraz je to pekne obnovené. Poviedka napísaná pred pár mesiacmi. ^^

Prológ. Zatiaľ je to bez beta-readu. Prvá i druhá časť sú už napísane, snáď ich niekedy v dohľadnej dobe pridám. Možno, uvidím, či budem čakať na opravu. Snáď som v takom krátkom prológu nenarobila veľa chýb. Ak by ste nejakú videli, kričte do komentárov.
Mám túto poviedku celkom rada. Aspoň zatial. Príde mi smutná a pritom taká smutná zase nie je, hm.
Nehľadajte v tom príbeh. (Napíšem niekedy niečo, čo príbeh mať bude?) Vlastne v tom asi nenájdete nič, ani keby ste to hľadali. Možno je to hlúposť. Jediný "dej", ktorý to má, je tak klišoidný, tak predvídateľný, že vás všetkých varujem dopredu.

Prológ je nepochopiteľný. Bez ďalších častí nemý význam. Niežeby tie ďalšie časti boli pochopiteľnejšie, ale u nich som sa aspoň snažila. Tie roky a mestá, vždy napísané nad odstavcami, budú dobré pri orientácií v príbehu. Určite sa zídu. Odohráva sa to v Japonsku.

Tie "verše" na začiatku sú... ech, moje. Sú otrasné. Ale nikdy som nič podobné nepísala, takže sa to dalo očakávať. Ale chcela som to vyskúšať, túto kombináciu.

Končím, toto bolo príliš dlhé. ^^

Prológ
.
.
Rok 2007
Osaka
~

Sen sladký, šepká v duši.

uvädli ruže
z karmínu
tie krehké stvorenia
a kvety utrhli
rozdriapali
v sladkých tónoch mučenia
rozprášili prach ich duše

A slzy vysuší.

Obklopilo ma nepriedušno, zovrelo oceľovým náručím.
Bez nehy, drviac kosti.
Vydrala som zo seba pridusený výdych. Potom sa to rozmazalo.

Tápanie rúk, podlamovanie vetchých nôh.
A všetko stmavlo.

Duté vzlyky.

Súmrak. Zakliesnený pod hrdzou snov, dymil ako suché drevo. Zahalil rúškom rozohriaty horizont, zahasil mäkké svetlo, uväznil korisť v záhrade mŕtvych kvetov, odvrhol kľúče od existencie. Vzduchotesná prázdnota, tiché vákuum, šedivejúca zeleň.
Pošepky plačem.

Zatínala som ochabnuté prsty do prázdna,
v bezútešnej túžbe rozdriapať ho na kúsky,
spáliť nehoriace.
Sú odreté do krvi.
Videla by som vrany, zlietavajúci kŕdeľ vrán.

Zviazané ruky, na viečkach priložené mohutné železo.
Ozveny nárekov v škrtiacich snoch, všetko bolelo. Sliny sa zbierali v hrdle, slabé zadúšanie.
Dupotanie nôh od bolesti.

Kvílenie spomalene narazilo do steny. Kosti rozžeravil hebký hodváb nádejí, povetrie unášalo pach mäsa, rozpadnutej hracej skrinky. Zánik neprichádzal, vyčkával.
A všetko stmavlo.
Môže mať ohňostroj svoju vôňu?

Dlane tisnem k tvári,
leskne sa ako tekuté zrkadlo.
Žeravé uhlie, na lícach,
páli.
(Oči ma ráno pália, pretože ma vytrhli zo sna.)
Chcela by som ...
(Asi by som mala prestať chcieť.)
... aby ma už oči nepálili.
(A ja by som spala.)

Tututu. (Nadpis. Kdežé!)

Wed, 27 Aug 2008 22:25:58 +0200

Psychicky sa pripravujem na koniec prázdnin = masaker. Prešla som na samoutešovací režim. Znova pozerám Ouran, ako náplasť som si konečne rozhodla objednať mangy zo zahraničia (pretože mám konečne dosť peňazí) a vychutnávam si naozaj posledné rána, keď môžem vyspávať do jedenástej. (Maminká!)
Vedela som, že to musí skončiť. Že voľno nie je nekonečné. Ale takto skoro?? Nie som pripravená na nové prostredie.
Síce som sa sťažovala, a je pravda, že tieto prázdniny boli na dve veci, ale do školy sa budem musieť doplaziť. (Som proste stále nespokojný malý fagan, poznáme sa. ^^)
Predsa som mohla ráno vyspávať. Nechcem sa toho vzdať! =_=

Stále som ale oveľa viac optimistická ako som bola minulý rok tento čas. No dobre, bojím sa ísť do nového kolektívu, ale konieckoncov, ide tam so mnou jedna kamoška, takže snáď neostanem sama. Je dobrá mať pri sebe známu. A je veľká šanca, že to tam bude so spolužiakmi lepšie. A nebudem tam ta stará zlomyseľná rašpľa... eh, chcela som povedať naša matikárka.
Ale na druhú stranu nie som dobrá v zoznamovaní s cudzími ľuďmi. Vôbec. =_=

Musím zaťať zuby a usmievať sa. (Mám taký dementný výraz tváre, keď som zamyslená alebo sa chcem tváriť neutrálne. Vyzerám jednoducho nahnevano a urazene. Budem to musieť ovládať, ak nechcem skončiť zle. ^^)

Všímate si? Večný pesimista sa snaží byť optimistický! ^^
(Vravela som, že na gymnázium to mám polhodinu cesty MHD? Nie? Nielenže budem musieť stávať skoro, ale kým sa dostanem domov... hehe, ja sa tak teším. =_=)

Fanlisting

Sun, 24 Aug 2008 22:40:16 +0200

Keď ho všetci zverejňujú, môžem sa trochu opakovať, nie? ^__ ^
V poslednej dobe si všímam, že sa to nejako rozšírilo vo vodách sk/cz internetu, takže sa pridávam so svojím vlastným, ktorý zbieram už nejaký čas.
Zajtra pridám odkazy na jednotlivé strýnky, dnes sa mi vôbec nechce. ^ ^
(Vrátila som sa z rodinnej návštevy a som vyštavená.)

Mangaka

Manga

Postavy

Anime

Páry

Obluda sa vrátila. (A všetci ste štastní, že?)

Fri, 15 Aug 2008 22:19:46 +0200

Ešte stále žijem. To viete, zlá burina nevyhynie. Pridávať články je pre mňa ale veľmi komplikovaná činnosť, ja na nič nemám náladu, som lenivá, takže preto je to tu také opustené, nič sa tu nedeje. (Ako vždy. Čakal niekto niečo iné?)
Možno si niekto všimol ten pokus o pridanie poviedky. Veľmi úbohý pokus, priznávam. Vydržala tu len pár hodín. Ono mi potom, pravdupovediac, trochu došla odvaha to zverejniť, bolo to také divné a tak som to radšej stiahla. Vrátim to sem až neskôr. Asi až o takých pár týždňov.
Teraz sa mi to sem vôbec nechce dávať, prestala som k tomu cítiť tie drobné sympatie, ktoré som cítila predtým.
No, a koniec článku. Teoreticky. Ďalej už iba moje kecy. ^^
Muhahaha.

Spoilery k Angel Sanctury
_{Pokiaľ naozaj nechcete nič vedieť, nečítajte ďalej.}

(Keby niekto, kto nemá tušenia, o čom hovorím, náhodou to tušenie mať chcel, môže klikúť sem alebo sem. V článku hovorím len o mange, nie o OVA. Sú to len dojmy, žiadna recenzia.)

Anjeli ako parchanti, démoni ako tí dobrí.
A hlavný záporák...

Predsalen mám nejaké psychické následky. Pretože ja som to dočítala.
Ja - som - dočítala - Angel - Sanctuary. Včera, len včera, takže som ešte v dosť zhypnotizovanom stave. Akoby ma niekto udrel kladivom po hlave.
Čakala som všeličo.
Čakala som všetko.
Naozaj, od Kaori Yuki som prečítala už celkom dosť máng, vrátane Godchilda (a na toho sa nezabúda. Angel Sanctuary bol zážitok, ale Caina to neprekonalo. Po ňom som sem ani nenapísala článok, až tak som bola omráčená. Zrejme to bude tým, že tam som naozaj nevedela ako to skončí, vrhla som sa do toho bez spoilerov. Pre mňa je pozícia Godchilda neohrozená.), bola som pripravená na zvraty, ktoré nikto nemohol očakávať, na slzy, ktoré mi budú tiecť prúdom, keď mi budú všetci postupne umierať, na bezsenné noci,... proste na veľa vecí. Avšak po tom, čo som dočítala poslednú stránku, stále som bola... ohúrená. Napriek všetkým spoilerom, ktoré som vedela, (a že som ich aj vedela veľa. Boli to snáď všetky spoilery, na aké som mohla natrafiť. Ja sa spoilerom nevyhýbam. Neviem proti nim bojovať. Nemám hranice, chcem vedieť všetko a hneď.) to bolo neskutočné.

Strávila som nad tým dva týždne a pár dní. Mám pocit akoby som ukončila niečo veľké.
Keď som dočítala osemnástku, mala som v pláne sa sem vypísať, pretože som bola zničená zo smrti Katoua. (Toto bol asi ten jediný spoiler, o ktorom som nevedela. Dobre, očakávala som, že neprežije, posledných pár kapitolou pred smrťou bolo jasné vidieť, že je s ním zle... ale aj tak som to oplakala.) Lenže od osemnástky som sa nevedela zastaviť. Bolo nemožné sa odtrhnúť.
Keď si predstavím, ako som v noci naozaj nemohla zaspať, pretože som sa nemohla dočkať, kedy si prečítam ďalšie kapitoly, a ráno zasa dospať, chytá ma melanchólia.

Mne sa koniec páčil. Čítala som zopár názorov, že to bolo zakončené ako typické shoujo, ale mne to až takto prehnané nepríde. No dobre, nebol to úplný masaker ^{ako som čakala}.
Sára a Setsuna prežili a budú spolu.
Ale stále sú súrodenci, a zase budú hodení do reality. Stále budú musieť všetko tajiť, bude to ako na začiatku. A to je trochu desivé.
Priznávam, že mi ku koncu tiekli slzy. (Počas AS som slzila naozaj veľmi často.)

Som zvedavá, kedy budiem môcť zase čítať nejakú mangu, teraz na nič nemám náladu.
(Ževraj mala Kaori pripravený aj smutný koniec. Ten by ma tiež zaujímal.)

Hana Kimi

Tue, 22 Jul 2008 13:32:26 +0200

Ďalej známa ako Hanazakari no Kimitachi e, v angličtine s názvom For You in Full Blossom.

Dlho som sa tejto mange, ktorá je mimochodom veľmi obľúbená, oblúkom vyhýbala. Vďaka jej celkovej dĺžke a textu, ktorého tam rozhodne nie je málo, som ju nestále odkladala nabok, s tým, že snáď niekedy neskôr sa k tomu dopracujem. Do češtiny boli preložené len tri volume a mne sa do tej angličtiny nechcelo. (Fuj, fuj, to nie je dobré. - prebehlo mi hlavou a zavrela som zložku s týmto názvom.)

A potom som zablúdila čírou náhodou k jednému videu práve k onej mange a chuť prečítať si Hana Kimi bola neprekonateľná.

Ashiya Mizuki videla pred pár rokmi v miestnej japonskej televízií mladého skokana do výšky, Sana Izumiho. Okúzlil ju natoľko všetkým svojím odhodlaním a presvedčením, že i po odchode do Ameriky naňho nezabudla, práve naopak, zbierala o ňom všetky možné informácie, ku ktorým sa dostala.
A pretože Mizuki len tak nesnívala, ale aj konala, o pár rokov sa vracia z Ameriky späť do Japonska.
A nastupuje na rovnakú školu ako Sano, dúfajúc, že sa jej s ním podarí trochu zblížiť. Na čisto chlapčenskú školu. Samozrejme, prezlečená za chlapca - s ostrihanými vlasmi a tesnou vestou na hrudi.

Avšak nie všetko ide zo začiatku tak ako si to predstavujeme.
Napríklad taký Sano vďaka nehode skákať prestal.
A Mizuki musí dať všetky svoje sily nato, aby ho ku skoku opäť dostala.

Ďalej už treba iba dodať, že Mizuki sa podarí dostať na rovnakú izbu so Sanom, že Mizuki je mierne naivná a tak sa napríklad nezamyká v sprche (a problémy sú na svete), že Sano zasa taký naivní nie je (a všetko mu dôjde), a že každú chvíľu hrozí prezradenie, pretože na škole sa vždy vyskytne nejaká veselá aktivita, pri ktorej Mizuki občas skončí "prezlečená" za dievča.

"Mizuki, I know that you went back to the US, but why are you here?"
"Because I live here!"
"But Mizuki, you live in California! This is Berkeley!"

Okrem hlavného páru sa celá manga hemží nezabudnuteľnými charaktermi.
Je tu veselý a priateľský Nakatsu, ktorý sa do Mizuki zaľúbi a rieši počiatočné problémy s tým, že je Mizuki "chlapec".
Ďalej tu máme podráždeného školského doktora Umedu, ktorý Mizuki odhalí hneď po príchode,
ale nikde to na ňu nepovie, naopak, pomáha jej pri jej večných návštevách jeho ordinácie.
Kayashimu, spolubývajúceho Nakatsu, ktorý ma schopnosť vidieť aury ľudí a duchov, čím desí svojich spolužiakov. (Permanentne ma svojim flegmatickým prístupom zrážal na kolená.)

Vedúcich troch ubytovní, z ktorých jeden je nenapraviteľný sukničkár, druhý prísny a fanatický karatista, a tretí zženštilý "umelec", ktorý chce za každú cenu získať pozornosť a obdiv.
A mnoho ďalších, či už sú to epizódne alebo trvalé charaktery, a musím povedať, že väčšinu si nejde neobľúbiť.

Kresba je pekná, vidieť pokrok, ktorým prešla od začiatku až ku koncu.
Je to romantická komédia (ešte by sa dalo povedať, že s náznakmi shonen-ai), a všetkého si tam užijete v primeranej miere. Všetka romantika je tam taká jemná, prijemná a plachá. Nič nie je prehnane sladké.
Celá manga ma 23 volume plus špeciálnu endingovú kapitolu a nejaký ten špeciál (aby čitateľov neroztrhlo).

Hana Kimi nenudí. Napriek svojej dĺžke, napriek tomu, že na prvý pohľad nie je ohromujúca a úchvatná, je to manga, ktorá stojí za to.
Nevyhne sa typickým klišé, ale to vôbec nevadí.

Musím priznať, že som si túto mangu zamilovala. Vážne. Ona bola tak krásna. ^^
(Zniem ako idiot? Nevadí, to nevadí.)
Čítala sa prekvapivo ľahko, kapitoly ušli, ani som o tom nevedela.
A Sano bol proste úžasný. ^^

- vonku fúka vietor -

Tue, 15 Jul 2008 17:40:30 +0200

- a ja budem nabudúce ticho -
Ja som vedela, že tu ten vzhľad dlho nevydrží. Tušila som to veľmi dobre.
Toto je lepšie. Aspoň podľa mňa.

Hmf.
Dvakrát hmf a hlboký povzdych.
Mám zlú náladu. Je veľmi-velmi-veľmi mrazivá. Prázdniny už nie sú tak fajn.
(Zniem ako emo, že? ^^)

Vďaka istým "príjemným" udalostiam sa všetko obrátilo naruby. Teraz som celé dni nervózna, akoby sa malo stále niečo diať a ... je to na nevydržanie. Uvažujem, či sa dotyčnej osobe ospravedlniť alebo nie. Prevláda u mňa tá odmietavá časť, ktorá mi hovorí, že pravda je na mojej strane. Chcela by som to vyriešiť, lenže nie z vlastnej iniciatívy. Čakám ju od niekoho iného. A dobre viem, že to nepríde.
Vyzerá to, že s jednou etapou môjho života sa skončilo veľa vecí. A nejde to vrátiť späť.
(Patetické, že?)

"Drž hubu, Malfoy!"

Sat, 28 Jun 2008 22:10:53 +0200

- k nadpisu iba pár slov. Neverili by ste, ako dokáže V. dokonale napodobniť hlas, tón a spôsob reči (paka) Pottera pri tejto kultovej vete z filmu. Nič z toho, ako sme k tomu prišli, by vám vtipné neprišlo, takže to tu nebudem rozvádzať. Ja viem, ste šťastní ľudia. ^^

- spolužiaci nesklamali. Proste sme sa nenávideli do posledného okamžiku, strieľali po sebe mrzutými pohľadmi a nakoniec sa ani nepozdravili. Vravím, že nás kolektív stál za to. Pekných deväť rokov.

- je mi úžasne. S milovanou V. sme v piatok vyrazili von, neskôr si zaplnili ústa bagetou, večer zašli do mesta, kde sme sa napchali hranolkami a iným zdravým jedlom, prechádzali sa popri Dunaji, jedli zmrzlinu, pozorovali loďky a všeobecne sa tak vytešovali. V noci sme mali hororový 'maratón', popritom jedli slané a kričali na celý náš byt. (Hrozné, koľko je toho človek vo vývine schopný zjesť, však? ^^)

Dnes sme boli v meste opäť, na horúcej čokoláde, potom sme sa prebíjali medzi turistov. Kúpila som si knižku. A bolia ma nohy. ^^

- prázdniny. Jednoducho prázdniny. <3

Jún. Už po druhýkrát.

Tue, 24 Jun 2008 17:44:42 +0200

Tentoraz v lepšej nálade.
Mala som melanchóliu, nakoniec som rozhodnutá si svoje pubertálne nálady ušetriť na inokedy. Možno sa budú hodiť. ^^
Už iba tri dni. (Zajtra treba ešte pretrpieť výlet k jazeru. Ach jaj.)
A potom dovidenia, koniec základnej školy.

Trochu sa bojím toho gymnázia. Trochu dosť. Ide tam so mnou síce jedna dobrá kamarátka, ale tá je trochu... no, nevyspytateľná, toto slovo to vystihuje.
A budem sa tam učiť španielčinu. Ha, kedy ma to asi prestane baviť?

Po španielsky zatiaľ neviem ani ň.
Alebo áno, jedno slovo - olá. Pekné, nie? ^^

Hrabe mi z toho tepla. V sobotu poobede som si ľahla, nech si zdriemnem. Snívalo sa mi niekoľko bizarných snov, v jednom som sa začala fackať, aby skončil. Nakoniec som sa tak zobudila. Ako sa fackám.
To je to horko. Vážne. (Žiadna mentálna retardácia.)

Viem, že ten predchádzajúci vzhľad bol nádherný. Veľmi sa mi páčil. Ale bol tu pridlho. Toto je taký návrat k mojím jednoduchým vzhľadom.
Nuž, neviem, čo znamenajú tie nadpisy v menu. Proste sa mi len páčili tie slová.
(Nie, vážne, nie som duševne narušená.)

Čo malo ostať skryté.

Sat, 31 May 2008 19:43:28 +0200

Neschopná.

Mám rozpísanú istú vec - mohli by sme to nazvať poviedka. Už dávno som si vymyslela okúzľujúceho hlavného hrdinu - tajomný, tmavovlasý, tichý, inteligentný, so spaľujúcim zmučeným pohľadom, so šľachtickou krvou a tajomstvami jeho rodiny a... a tak.
(Charakter ktorého som skoro, a len tak podvedome, šlohla z jednej mangy a preto bol nútený prejsť násilnými zmenami - s ktorými vlastne ani nesúhlasím, pretože ho deformujú a umelo menia, ale nemôžem niekoho vykrádať, že? ^^)

Chcela som, aby sa príbeh (- toto slovo znie v súvislostí s tým tak divne ^^) odohrával v Londýne v čase devätnásteho storočia. Aby tam bola cítiť tá niekdajšia atmosféra tohto špinavého miesta, na ktorú som sa nakazila vďaka Godchildovi.
Ale zápletka, ktorú som k tomu vymyslela je - a to som bola ešte tak málo sebakritická! - úbohá. *plač*

Nielenže je teda hrozne úbohá a to tak veľmi, že aj tí najmenej podozrievaví a vnímaví ľudia by odhalili môjho páchateľa hneď po prvej stránke, ale prišlo popritom všetkom ešte aj zdrvujúce zistenie. Neviem písať poviedku s dejom a už vôbec nie s dialógmi. Ono, nemala by som tu na to upozorňovať - niežeby ste si to už aj tak nevšimli - pretože potom si to začnete naozaj uvedomovať s každou mojou novou vecou, ale... je to tak hrozné!

Nemám bunky ani na to, aby som tú zápletku dotiahla do konca. Dokonca sa sama nudím, keď si ju prehrávam v hlave. Dokonca som ju aj zabudla! Ach, a to radšej nespomínam vedľajšie postavy a ich neprepracovaný charakter - nuž, niekto musel stratiť vďaka hlavému hrdinovi. A okrem toho je celá ta hatlanina nereálna. Ani tu atmosféra som tam nevpísala tak, ako som si predstavovala. To naozaj nie je dobré.

~ Luise

Sun, 25 May 2008 20:24:10 +0200

Poviedka. Poďakovať môžem Rhiannonn, ktorá navrhla, že keď sme teda obe v tej kríze, môžeme si zadať nejaké témy a vymeniť poviedky. Tá téma, ktorú mi ona zadala, nanešťastie, v poviedke už skoro nie je - zanikla. Nejako mi to ušlo a odbočila som.
Takže tak, aby to tu nestálo a nebola som za hlupáka, ktorý vôbec nepíše a je v kríze od svojho prvého písmenka. ^^ (Čo je vlastne veľmi smutné.)

Za beta-read ďakujem Bruji.
Pre Rhiannonn.

~ Luise
Dotklo sa ma šedé nebo

Cinkali mu v ušiach.

Položil prasknutý tanier, ktorý bezcieľne práve dve minúty drhol, späť do drezu a pevne sa oprel rukami o hnilú linku. Prsty mal meravé, studené a mŕtve. Riad mu skoro popadal na kachličkovú podlahu, keď sa mu silno roztriasli, len tak samé od seba, odrazu a nečakane.
Ignoroval svoj odraz bledej tváre v zahmlenom okne s olúpanými rámami nad umývadlom.
Videl, že farby noci už prišli dávno pred tým, ako si to stihol uvedomiť.
Rozprestreli sa nad ním ako neviditeľní duchovia.

Zatiahol poriadne kohútik, aby ho ani nenapadlo cez noc kvapkať a rušiť ho zvukom dopadajúcich kvapiek na dno špinavého umývadla, ako sa to stávalo obyčajne. Položil zelenú kockovanú utierku na stôl a hlučno zabuchol dvere malej kuchyne. Obrazy na stenách, vykresľujúce husté lesy hôr v okolí, sa mierne zatriasli a možno aj nabudúce popadajú na parkety izby, keď tadiaľ pôjde. Nohy mu zamierili na poschodie, do jeho spálne v úzkej chodbe.
Schody, ktoré vŕzgali, koberec mimoriadne zaprášený a dusivé ticho by vravelo neznámemu návštevníkovi, že tu nikto nežije. Bola to pravdivejšia myšlienka, akoby si dotyčný myslel. V dome sa znášal slabý zápach dezinfekčných prostriedkov a tabaku.

Jeho izba nebola prázdna.
Lenže nikto živý tam s ním nebol.
Naivne veril, že sa nič nestalo a že sa všetko mohlo za pár hodín rozplynúť v lepkavej neprechodnej hmle vytvorenej jeho chabou detskou predstavivosťou.

Že to bol len zlý sen.
Že v skutočnosti nie je úplný netvor, vydávajúci sa za láskavého človeka v dave ľudí.

Ani naďalej nechápal tú silnú pohnútku robiť smiešne ľudské činnosti, ako sa o to pokúšal presne pred chvíľou - bol snáď blázon? Dychtivo sa o ne snažil a potom vädol z vlastného smädu.
On je neživá bytosť, nemal by byť s ľuďmi. Nie s tými, ktorí práve neumierajú a ktorým sa z hrdla nevynára krik.

Cítil jej malinovú vôňu.

Ležala na posteli. Hnedé vlasy mala voľne zviazané v uzle na temene. Pramene, ktoré z neho časom povypadávali, jej nesmelo obkresľovali nevýrazne rysy tváre. Na jej kamennom výraze neiskril ani jediný kúsok. Nič tam nebolo, nič k nemu nehovorilo, všetko sa zmylo ako obyčajný make-up. Veril, že keď sa na ňu bude uprene pozerať nekonečné hodiny, dni, celé mesiace, že sa opäť preberie z toho nekončiaceho spánku, ku ktorému ju sám priviedol. Prinúti ju svojím zrakom otvoriť oči - jej malé šedé oči - a ona opatrne podíde k nemu.
Natiahne štíhlu ruku. Mäkko ho pobozká na pery, aby sa napila ťažkosti, ktorú tam mal vpísanú akoby od narodenia.

Lenže ona sa neprebudila.
Bola k nemu rovnako krutá ako on k nej.

Podišiel k nej cez závesmi zatiahnutú izbu krokmi, ktoré boli neisté rovnako, ako boli odvážne. Spálňa páchla, ťažký zápach sa priplazil okolo a vytláčal čistý vzduch. Miestnosť však nesmrdela takto kvôli nej, ale kvôli nemu, pretože tam vstúpil. Zastavil sa pri precízne ustlatej posteli s belasými poťahmi a sklonil sa nad jej krehké telo. Ani ju nezakryl prikrývkou. Pripadalo mu to ako zločin skrývať jej nežnú krásu.
Jemne vytiahol tenkú modrú gumičku z jej dlhých vlasov. Prehrabol ich, iba veľmi opatrne, a nechal prepletať svoje studené prsty medzi nimi.

Ach, Luise, milovaná Luise.

Zaťal surovo nechty do tvrdých dlaní.

Chcel ju mať opäť pri sebe ako živú bytosť, s úsmevom na perách a so všetkými tými jej ľudskými výrazmi v tvári a pocitmi v očiach. Aj teraz bola s ním, ibaže taká nehybná, bez dychu, bez tepu, že to bolo snáď horšie ako celá jej neprítomnosť.
Bol tak rád, keď dýchala.

Pery mala už studené ako ľad.
Neprekvapilo ho, keď mu z hlbokých rán spôsobených nechtami začala vytekať horká krv.
Horká.

Bol nechutný.
Dokonca i teraz, nad ňou, nad jeho Luise, stále cítil smäd.
Chcel sa napiť, zahnať svoje zvrátené a nikdy nekončiace útrpné hladovanie.
Kvapky krvi jej dopadli na meravú tvár a rozpíjali sa po nej ako na tenkom papieri. Nemohla ich vsakovať do seba, nebolo to možné, ale on po tom bytostne dychtil.
Sklonil sa.
Lačne privrel tmavé oči.

Na jeho tele sa nachádzalo veľa rán, ale len máloktoré boli spôsobené cudzími tvormi.
Tie drobné ranky po zápästiach, tie si spôsobil on sám, v najdlhšom období svojho mŕtveho života, keď deň a noc, neustále a nepretržite, cítil túžbu po krvi.
Takej krvi, ktorá by čerstvo stekala po stále teplom krku a volala naňho známe slová.
Potreboval ju. Vtedy použil seba.
Ale tentoraz bola ona s ním. A on neodolal.
Krv z jej krku bola hrozivým a súčasne vábivým snom od ich prvého stretnutia.

Počul jej prekliaty dych.

Ani tentoraz tomu nezabránil, pretože niečo iné v ňom vyhralo.
Opatrne ich všetky olízal z jej lícnych kostí.

Zastavil sa pri chudom krku. Bielymi prstami prechádzal po krvavých ranách, ranách jeho ostrých zubov, ktoré sa tiahli od malej brady až k vystupujúcej kľúčnej kosti.
Bol nenásytný. Ochutnal niekoľkokrát i po tom, čo vydýchla naposledy a zavrela svoje oči, vediac, že je záver.

Necítil bolesť. Cítil len prázdnotu, ktorá si hodovala na jeho vnútre ako na veľkolepej hostine.
Zabíjal už toľko.
Nevinných.
Malé deti.
Vrahov.
A teraz ju.

Zabiť nebolo nič ťažké.
Oni boli len potrava. Jeho potrava, ktorou tíšil svoje hladné prázdne ústa, snažiace si nájsť útechu pred ohňom, v ktorom sa zmietali.
Lenže až priveľmi neskoro si uvedomil, že raz to zožerie jeho.
Oveľa bolestnejšie než on jeho kričiace vyplašené obete.

Chcel sa prehnúť a zahnať tak ten naliehavý pocit, ktorý sa rozťahoval v jeho tele. Pretože prázdnota sa dostala k nebúchajúcemu srdcu a s láskou ho mučila.

Spoznal jej jemný dotyk.

Luise kričala tiež. Tak ako iní pred ňou, i ona sa poddala svojmu nepredvídateľnému strachu.
A možno kričala hlasnejšie ako ktorékoľvek iné jedlo pred ňou.
Avšak neprosila.
Možno preto, že zuby, ktoré jej trhali hrdlo, ktoré sa doň zarývali stále hlbšie a drsnejšie, boli zuby milovaného človeka.

Naivná Luise. Necítila nebezpečenstvo, ani keď plynula jej posledná minúta života - predtým všetkým. Predtým, ako ju zabil.
Ešte stále sa usmievala. Naťahovala k nemu ruky v nevýslovnej radosti a oči jej svietili.
A potom prišla nočná mora.

"Kiež by si ma nikdy nestretla, mám pravdu, Luise?"

Olizol si krv i z dlaní. Nechutila mu.
Bola zvláštna, priam akoby sa všetky špinavosti a bolesť ľudí, ktorých vysal, dostala do jeho žil a prúdila tam, odhodlaná spôsobiť mu útrapy.
Jed, ktorý ho bude mučiť naveky.

Inštinkty mu nahovárali, že jeho telo sa snaží samo zničiť.
Bolo to o to horšie, keď si v okamihu uvedomil, že teraz opäť pije so svojou špinavou krvou i tú jej. Priezračne čistú.
Bolo to smutné a radostné zároveň.

Hrdlo mu horelo, plamene sa dostávali až k žalúdku.
Vyvrátil oči v spaľujúcej agónii.
Trhalo sa na malé kúsky ako handra.

Možno to tak naozaj bolo, to netušil.

Cítil, že začína trpieť paranojou.
Ľahol si pomaly vedľa jej tela a pozeral do prívetivej úzkej tváre.
Zdalo sa mu, že v kútikoch očí jej ešte ostali horké slzy ich spoločnej ľútosti.

Vzal jej malú ruku do tej svojej. Ruka Luisinho milovaného vraha, namočená v žiali.
Ešte stále veril v to, čo sa stať nemohlo.
Ale žiadny tep už na jej zápästí necítil. Zomrela. A zomrela úboho.
Definitívne.

"Neboj sa, milovaná Luise, ostaneme takto naveky, sľubujem."

Bolo príliš zvrátene chcieť sa jej znovu pozrieť do očí?
Aj keď bola mŕtva, boli to jej oči - svetlá medzi hustými kalužami lesklej krvi. Teraz konečne patrili len jemu, nikto iný sa na ne s nehou, väčšou ako tou jeho, pozerať nebude. Nedovolí to.
Tie šedé oči.
Náležali mu, ako mu náležala jej krv.
Mal jediné prianie, zbytočné a ponižujúce, a chcel si ho splniť.

Bude sa na ne pozerať naveky.

Je to jej vina, že zomrela, pretože bola krehká ako porcelán v rukách dieťaťa.
Jediné, čo mu ostávalo, bolo poddať sa pudom a z nej spraviť svoju prirodzenú korisť.

Pozeral na šedé nebo.
Neodpustí sebe ani jej.

Pretože to bolo neodpustiteľné.

A sám sa zaviedol na okraj priepasti.

Ešte stále ich počul cinkať.
Drobné korále, ktoré sa rozkotúľali po zemi z Luisinho náhrdelníku.
Strhol jej ho, keď sa šiel v neodbytnom nutkaní napiť z jej krku.
A zabiť ju.

Cinkali.
Objal ju jednou rukou, skrivenou prázdnotou večného tela, a nechal ich, nech mu ich zvuk rozžeraví vnútro.

Nedýcham.

Fri, 23 May 2008 21:24:36 +0200

Ozývam sa, aj keď nemám čo povedať.

Mám nádchu. Nie takú, aby som ostala doma, ale je to nepríjemné. Veľmi. A kašlem.
V., toto ti tak ľahko neodpustím. Bleh.

Vytvorila som toto, echm... žeby video. (?) ^^
Ku Godchildovi. - ten koniec bol takhroznesakra dojemný. Dočítala som to pomerne dávno, ale v hlave to mám stále a nechce to odísť. ^^ Pamätám si, že som sedela potme pri počítači a revala. Keby ma tak len niekto videl. ^^

A úsmev na tvári.

Tue, 29 Apr 2008 21:52:30 +0200

Mám Vás strašne rada. Líza mi dala krásny darček. Bola som dojatá.
A i Rhiannonn. Tej som táákto vďačná.
A aj V., aj keď neviem, ako sa jej darilo v meste. (Vážne som to tak nemyslela. XD)
Odkedy ma prijali, smejem sa. Ibaže V. by sa mala oveľa posnažiť a využiť rady milej pani učiteľky, ktorá vravela o rôznej ústretovosti. ^^
A potom, potom sa budeme strašne smiať spolu. (Americký tým basketbalistov.)

A inak mám veľa čokolády. Véééľa. Až priveľa.
Škoda len, že na necítim dospelejšia.

A mám nový desing. Je nádherný. Od Rebelky.

Tento materiál vám môže vypáliť oči.

Mon, 21 Apr 2008 22:44:47 +0200

Pondelky by sa mali zakázať.

Dnes mi prišli dve obálky. Vzhľadom k tomu, že mne zvyčajne žiadne obálky nechodia, som okamžite pochopila, čo to môže byť. Obidve boli od gymnázií, na ktoré som si podala prihlášku. Po miernom - roztrasenom - otváraní (a tragických výkrikov typu: "Nechcem to vedieť!" - desí ma moja originalita, ktorú som schopná prejaviť v situáciách pod tlakom) som v prvej obálke našla list, kde bolo uprostred veľkým a tučným písmom napísané - nezúčastni sa.
Po prijatí toho hrôzostrašného faktu, že teda druhá obálka je moja posledná (!) nádej, že ma niekam vzali, mi mama oplieskala o hlavu vysvetlenie, že to ešte rozhodnutie vôbec nebolo, iba papier, ktorý by ste poslali škole späť v prípade, že sa nechcete ďalej na ňu hlásiť. (Keby vás náhodou prijali niekde inde, ha.)

Haha. Vážne. Žiadne výsledky ešte nemám. Nie, oni sa dostavia až na budúci týždeň, teraz mi iba poslali kódy, podľa ktorých si neskôr zistím, ako som dopadla. (Tiež vám to príde tak neuveriteľne napínavé?)

Pfe. (<- všímate si, koľko citosloviec používam?)
Radšej by som bola, keby som to vedela už teraz. Toto naťahovanie je príliš stresujúce pre moju krehkú psychiku. ^___^
Deviati od nás sú už niekam prijatí - chápete? (Je nás v triede pätnásť - iba pätnásť, jasné?)
Za chvíľu budem posledná, tá, ktorej ostali len slzy pre plač. (Tak poľutovaniahodné.)
Doživotne (čítaj - dovtedy, dokým na to nezabudnem - čo je pri moje krátkej pamäti do dvoch mesiacov) si budem búchať hlavu o stôl kvôli tomu skazenému Monitoru.

Momentálne čítam niečo, čo sa dá označiť ako ulepená, sladká, bishonenmi precpaná manga. (Po tomto presedlám na niečo neulepené, prisahám.)
Horšie ako to je však to, že ma pri tom drží hlavne toto. ^___^
Dôkaz môjho skazeného a zvrhlého ja. (Viem, že vás to netrápi, ale ja sa potrebujem zdôveriť. Začína mi totiž vadiť, keď sa rozprávam sama so sebou. ^^)
Vidíte, asi som zamilovaná. ^^

Som zamilovaná vlastne dvakrát. Láska číslo dva.

Teším sa na leto. Teda, niežeby som sa tešilo nato, keď bude vonku tak odporne horúco, že sa budem báť vyjsť z domu , pretože by som sa mohla roztiecť (hnusné!), nelákajú ma ani kúpaliská a ani park obsadený po
a) zúfale zamilovanými pármi
b) zúfalými deťmi, dovlečenými na pieskovisko svojimi krvilačnými rodičmi.

Nie, ja sa teším na tie ******* prázdniny. Tridsiateho júna sa stanem optimistom.

Snehuliak

Sat, 05 Apr 2008 00:12:55 +0200

Zistila som, že som rada. Rada, že mám vedľa seba neustále osobu ako je ona. Nikdy sa tak nesmejem, len keď som s ňou. Nikto nemá také vtipy. Mám ju proste rada.

Aj keď je veľmi nechápavá. ^___^

(Keď som jej posielala heslo na istý nemenovaný účet.)
Ja: Takže heslo je "tajfun", dobre? :D
V: Jasné, myslíš ako zašifrovanie slov - tajná zábava? :D
Ja: Nie, myslím to ako "tajfún".
V: Aha.

(Snažila som sa jej v rýchlosti napísať, že odchádzam sledovať krasokorčuľovanie.)
Ja: Takže ja idem sledovať, práve ide krasko.
V: Jáj, nejaký tvoj ďalší obľúbenec? :D (Vážne si myslela, že je to živá osoba.)
Ja: Nie, myslím ako krasko - skrátene od slova krasokorčuľovanie.;)
V: Jasné, on je taký namakaný, že sa stal pojmom. :D
Ja: Zuzi, prečítaj si tu správu ešte raz.
V: Aha. :D

Síce sa desí, keď jej púšťam metal (teda, už radšej nie) a máva otázky typu: "Toto naozaj počúvaš?".
Možno sa stále pýta "čože?" a nerozumie. Ale aj tak je vlastne skvelá.
Konieckoncov, nechala sa zmanipulovať *široký prívetivý úsmev* a dnes odo mňa odchádzala s tromi napálenými dvd s anime. ^___^
(Aurore bude mať s kým o tom diskutovať, jupí.)

A nikdy nám nehrozí, že sa pobijeme o manželov, že? ^^

"Viete, čo sa stane snehuliakovi, keď ho hodia do rieky?"
"Zomrie."

(- K.)

Haló?

Mon, 24 Mar 2008 02:03:19 +0100

Je to neuveriteľné, koľko som sem nepísala. Od konca januára. (Ak nepočítame ten článok, ktorý som radšej zmazala. Prepáčte zaň. Bolo to blbé. Neuveriteľný srdcervúci výlev. Dojalo vás to? :D Dúfam, že nie.) A zase sem nevkladám poviedku. Niežeby to niekoho prekvapovalo, že. Ak tu ešte niekto je, nad tým sa treba zamyslieť tiež. *pocit vzduchoprázdna*

Ak napíšem, že nemám čas, nebude to tak celkom pravda. Určite nie. Ja čas mám. Nie hojne, ale mám. Nanešťastie, v poslednej dobe nemám chuť písať. Síce som niečo začala, ale... ktovie, či to dopíšem. Som lenivá. Najhoršie je, že to má byť kapitolová poviedka.
Che, no už sa vidím :D
Ale vymyslela som si milého, mladého, charizmatického hrdinu so šľachtickým pôvodom. Lákadlo číslo jeden.

Inšpirácia sa vytratila. Škoda. A sem nepíšem, lebo ak by som začala, nebude to nič plnohodnotné. Nedeje sa nič zaujímavé, okrem toho, že sa bojím, či ma príjmu na školu. O tom by som vedela písať, ale kto by to chcel počúvať? XD Ja teda rozhodne nie. Vedela by som ešte písať o tom, ako sa mi vždy nepodarí to, čo je pre mňa dôležité. Som smoliar. Ach jaj.

A hlavne sa už nesnažím. A ja viem, žeby som mala:)

Som každopádne zvedavá, čo sa po... kazí nabudúce :D Musím byť teraz pripravená na všetko.

Rozmýšľam, žeby som začala pridávať recenzie na anime a mangy, ktoré som čítala a videla. Ale sama som tých recenzií prečítala toľko, žeby som asi nenapísala nič originálneho. Nemať podvedome zapísané to, čo všetko napísali iní, je docela ťažké.

Ja som na to expert. Podvedome si dačo zafixujem a potom - jupí -, ale to mám nápad a ono to vlastne môj nápad ani nie je :D

Bum - bác

Thu, 24 Jan 2008 14:58:09 +0100

A tak si občas spomeniem, že mám blog. A že na ten blog by som mala písať.
(Aj keď je možno lepšie, že ho tu nezapisujem zbytočnosťami - taká zbytočnosť je napríklad toto.) Písať viac ako jedenkrát do mesiaca. Smutné je, že keď mám čas, venujem sa niečomu inému a na blog padá prach. (Hotová tragédia, že?)
A tak som sa rozhodla, že ho raz za čas treba poriadne prevetrať.
Dlho som nepísala. Teoreticky viac ako dlho žiadnu fanfiction. Avšak, ... (hlboký nádych) dočítala som Deathly Hallows a možno ma to nakoplo.
(Možno je kľúčové slovo, nie som si totiž istá. To nakopnutie som ešte neodskúšala.)
V počítači som vyhrabala nejaké staré a rozpísané veci. Ani ja si nepamätám o čom sú (vážne dlhá doba), a tak to treba prečítať, aby som vedela, kde je východ. A potom z toho možno niečo bude.

Za okrajom tvojich prianí

Tue, 25 Dec 2007 01:50:23 +0100

Nazvyme to darček číslo dva. Pre vás. Len tak, pretože mám dobrú náladu. ^^
Nie je to vianočná poviedka. Nie je ani veselá. Dopísala som ju (nečakane) včera.
Tie Vianoce ma nejako podnietili písať, čo?^^

~ Za okrajom tvojich prianí

Hmla sa rozostúpila. Drobné svetielka, možno to boli hviezdy, osvetlili malú škáru v bezvýznamnom svete. Odkryté myšlienky stratené vo vesmíre bez začiatku a konca. Točia sa v nekonečne. Tam, kde iní nemôžu.
Hľadá.
Nevidí svoje ruky, nevníma kroky, ignoruje vlastný dych.
Prečo nevidí?
Cíti bolesť, chce ju zahnať.
A preto hľadá.

~*~

"Meškáš."

"Ja viem."

Sípavý nádych. Prudký pohyb. Zviazané ruky.

Víriaci vzduch a čiernobiele farby, pohybujúce sa smiešne rýchlo. Motá sa jej z toho hlava a nemá sa čoho zachytiť. Zakopne a stráca rovnováhu.
Dvíha ruky, ale nestihne sa pridržať.

"Chodíš stále častejšie."

"Ja viem."

Melódia miznúca priestorom. Čiary pred jej očami. Ihly, zarývajúce sa pod kožu.

Klipkajúce viečka kryjú dotieravý pocit.
Žena v zašlých červených šatoch miešala karty.

"Dnes by si tu nemala byť."

"Ja viem."

~*~

Podala jej ošúchané karty a trochu zdvihla pohľad hnedých očí.
Neisto jej ho oplatila.

Kričali. Oči videli zástupy ľudí. Chce únik.

Rukami trasľavo vzala ďalších pár kariet.
Vydýchla paru a snažila sa nevnímať chlad naokolo.

"Utekáš."

Mykla rýchlo plecom, aby zahnala trýzniacu vinu a zadívala sa dopredu na vytvorenú prázdnotu.
Ticho a prelínanie svetov.
Moje.

Chcela by tu mať opäť dúhu. Farebnú, aj malú, ale dúhu.
Už tak dlho nevidela farby.

"Je to zlé. Neobyčajne zlé."

Roztrasene si prikryla ústa a zadržala vzlyk. Pery sa pohli vyslovujúc nakoniec neexistujúce slovo. Hlas sa zadrhol a oči naplnili ako studňa výčitkami až po okraj. K sebe samej.

Únik. Únik.

"Najhoršie, ako môže byť."

Slzy sa spustili ako pretrhnutá hrádza. Šklbe hlavou, telo sa trhá.
Bolí to.
Na pleci ucítila teplo. Donútila ju zdvihnúť zrak.

"Zastav to!"

Pomykala znova hlavou a silno sa zatriasla. S ňou a jej vedomím sa zatriaslo všetko prázdno naokolo.
Karty popadali na zem.

"Nedokážem to. Nemôžem...."

Tikala pohľadmi medzi davom. Nahnevané tváre kriviaca nenávisť.

Červenovlasé dievča pred ňu rozložila karty, ktoré práve pozdvíhala zo zeme.
To bola odpoveď.
Keď nevieš, hraj.

Vzala svoje karty a vyčítavo na ne hľadela. Akoby za to mohli oni. Za to všetko.

Nebránila sa. Nechala telo nech pomaly ochabne.

Umrie dnes? Prečo sa jej telo nehýbe?
Tuší to. Rovnako ako aj jej spoločníčka.
Vždy taká priama, vždy vo svojich krvavých šatách.

Červenovláska jej predložila svoje karty. Večne mala navrch.
Krivo sa pousmiala a vzala si zopár kariet z kôpky na stole.
Obe mlčali.

"Ešte je čas."

Cítila, že ju pozoruje. Nervózne si hrýzla spodnú peru a hľadela na eso v ruke.

"Krutý svet," zašepkala znovu spolusediaca.

"Je čas, ale nie pre mňa."

Nič viac nechce vedieť. Nechce počuť.

"Ale ak nič nespravíš, tak..."

"Ja viem."

Tá druhá sa smutne zasmiala. Ona stále hľadela na kartu.

"Na tvojom mieste by som využila poslednú šancu..."

"Alebo snáď chceš zostať uväznená tu?" mierne povytiahla obočie a pohodila rukou do tmavého okolia.
Nie, ono nebolo tmavé. Prázdno nemôže byť tmavé.
Je to prázdno bez farieb.

"Ja nie som ty," protestovala.
Prečo, keď vedela prostú pravdu?

"Omyl, ty si ja a ja som ty."

"Ja viem."

~*~

"Hodiny bijú dvanásť," zasmiala sa.

Ublížene zdvihla pohľad.
Pohladila eso.

"Prečo?"

"Nedokážem to."

"Ani sa nepokúsiš?"

"Nepokúsim."

"Prečo?"

"Nepýtaj sa."

Pozrie na hodinky a znova sa usmieva.

Dajú jej slučku okolo krku. Zavrie oči.

"V tom prípade nám ostávajú dve minúty."

Ruka s kartou sa roztrasie. Slzy sa opäť spustia po suchých lícach. Už zase. Zase...
Nedokáže vzdorovať. Nedokáže sa vzoprieť.

"Minúta."

Trasie sa. Tá ruka. Nechce sa prestať chvieť. Jediný pohyb a zastaví to.
Zastaviť to.

"Pol minúty."

Farby. Farby. Farby...
Keď má zavreté oči, vidí ich. Všetky, prepletajú jedna druhá. Špirála.
Nadýchne sa.
Podkopnú jej nohy.

"Ešte desať sekúnd."

Slučka sa stiahla. Dusí sa. Povraz ju škrtí.

"Päť."

Chabne.

Rýchlo zdvihne ruku a položí pred ňu kartu. Je to eso.

...až sa prestane hýbať.

Iba sa pousmeje a kartu zmietne zo stola.

"Je neskoro. Hodiny odbili dvanástu."

Zakvíli. Neľudsky. Zúfalo. Bizarne neskoro.

"Niet návratu."

Chytí sa za hlavu a kolíše sa.
Chumáče vlasoch jej ostávajú v rukách.

"J-ja..."

"Zvolila si si."

Oči sa prázdne uprú do diaľky.
Už mŕtve.

"J-ja viem..."

Ona sa prestane hýbať. Tá druhá sa postaví.

"Viem," šepká to, čo nikto nepočuje.

"Poďme," podá jej ruku, ktorej sa hneď zachytí.

~*~

"Rada som ťa videla," vraví Tá druhá.

Ona je napodiv pokojná.

"Bojíš sa?"

Zavrtí hlavou. Malichernosť. Po tom všetkom sa nebojí.

"Tak dobre."

Tá druhá vytiahne hodinky. Chvíľu na ne len pozerá.
Začne si niečo pošeptávať, ťažko jej rozumie.
Nechápe jej slovám.

Stoja v temnote. Okolo je Nič. Žiadne farby. Žiadne hlasy, ľudia... ani minulosť.
Len Ona a Tá druhá.

Niečo to naruší. Ničí ich samotu a pokoj. Nejaký nepríjemný, doterný...

"Počuješ to?"

"A čo?"

Zamyslí sa a počúva.

"Nič."

Zdvihne sa ľahký vietor. Naráža do ich krehkých tiel.
Menia sa na prach.
Očí odrazu prázdne, biele. Pery stuhnuté a nemé.

Dve ženy stoja v temnote. Držia sa za ruku. Jedna v červených, druhá v bielych šatách.
Vietor fúkne a ženy zmiznú s ním. Odvial ich. Spoločne.
Zostane len prázdny priestor a podivný zvuk.

~*~

"Čo tým chcete povedať?"

Nemocnične prístroje pípajú.
Biele steny a jej nemá tvár.
Nemá od narodenia.

"Je mi ľúto, ale... už sa neprebudí."

"Vravel ste, že..."

Lekár si povzdychne a chytí stará ženu za ruku.

"Bola ťažko chorá. Už niekoľko rokov. Jej stav sa v posledných týždňoch len zhoršoval. Bolo to čiastočne aj týmto obdobím v roku. V tento čas sa vracala do školy medzi ľudí. Jej vnútorný svet a druhé ja ju nakoniec celkom pohltili... Nechala sa nimi uniesť. Nemohla sa vrátiť."

"Ale... ale..."

Ona a Tá druhá sú napokon jedna.
Možno nájde svoje farby.

30.10.07 alebo eufória získala nový rozmer

Thu, 01 Nov 2007 00:04:44 +0100

Juhuhú.
Eh.
Teraz mi to pripadá ako pred rokom. Akoby som tam včera nestála a nepozerala sa na nich.
Koncert My Chemical Romance v Bratislave. ^^

Poporiadku.
V utorok som bola nútená ísť do školy aspoň na prvé štyri hodiny z ôsmych, ostatný čas som potrebovala na prípravu, že áno.
O druhej sme už obchádzali ŠH Pasienky a spoločne s V. sa zdesili (a takmer pozvraciali) z tej záplavy "emo" detičiek a ostatných... ehm.
Síce som takéto niečo čakala, ale nie až v takomto obludnom zoskupení. Takže sme si vytrpeli štyri hodiny medzi divnými ľuďmi, a nanešťastie, u takého vchodu, kde pred nami stála skupinka drzých Čechov, ktorí sa pokúšali i v tej najväčšej tlačenici vysadať si na plecia a o ďalšie podobné uplatňovanie inteligentných nápadov.
Po šiestej konečne začali púšťať, nastal ešte väčší boj a strata kyslíku.

Keď sme sa dostali cez sekuriťákov s V. dnu, museli sme sa zorientovať a hneď bežať na miesto pred pódiom.
Nastúpení bol už celý prvý a polovica druhého radu. Postavili sme sa teda do druhého, naľavo (čo súviselo i s tým, že som proste musela byť čo najbližšie pri Frankovi) a čakali... čakali...
V. bola za mnou v treťom rade, a počas koncertu sa vzďaľovala čím ďalej viac.

Prvá skupina (bol to festival, čiže spolu s predkapelov MCR tam boli pred nimi tri ďalšie) Metropolis. Nezaujalo, zaujímať nebude.

Potom Desmod a Mindless Self Indulgence (MSI - už nikdy viac nechcem počuť ani jedinú pesničku! Nikdy! To nie je hudba, vrieskať a skákať ako utečenec z ústavu viem i ja).

V. sa vzdialila ešte viac, stála som vedľa slečien 'Mám čierne linky' a niekto sa ma snažil vytlačiť z môjho ťažko udržateľného miesta.
Našťastie som si udržala druhú radu počas toho celého boja o život.

Bolo mi teplo, všetci sa tlačili a myslela som, že to vzdám, lebo MCR neprichádzali pätnásť minút. (V tejto chvíli som už nemala skoro žiadny kontakt s V.)
Predo mnou ľudia si sťažovali a chceli vodu, za mnou si sťažovali na to isté, ale ja som sa nemala komu, takže som držala ústa a balansovala na mieste.
Slečna predo mnou mi gýčovitú kabelku s lebkou nepríjemne zarývala do žalúdka. (Ale aspoň som sa mala čoho zachytiť. ^^)

Keď som myslela, že umieram, tak svetlá zhasli a na pódium konečne vyšli ONI.

Zahodila som za hlavu dajakú tlačenicu, pretože predo mnou stáli naozaj ONI a začali hrať prvú pesničku - This Is How Disappear.

Ďalej si už nepamätám skoro nič. Viem, že som spievala slová, niektoré ani nevedela (falošne a k tomu s mojou angličtinou), jačala, skákala (podupala pár ľudom po nohách), zrejme i hádzala sebou sem a tam... Hypnotizovala som Franka pohľadom a snažila sa zapamätať každý jeho pohyb. Potom som si uvedomila, že som si poriadne neobzrela aj ostatných a tam som pokukovala aj po nich. Nanešťastie, chýbal nám Bob.

Do môjho zorného pola sa dostával teda hlavne Mikey, ale ak som sa postavila na špičky, videla som všetkých pohromade.
Bolo to neuveriteľné.

Pri druhej pesničke som mala pocit, že skapem, pretože som stála niekoľko hodín v vkuse a v tomto tempe skákania s davom mi začalo pichať v boku... ale netušila som do akého tranzu som schopná sa dostať, pretože zrazu som mala neuveriteľné množstvo energie. Ľudia okolo museli byť riadne zdesení.

Frank mal úžasné tričko s nápisom 'I ♥ Gerard' a milo sa uculoval, keď sme mu spievali 'Happy Birthday' k dnešným narodeninám.
Nevidela som ako Gerard objal Mikey, čo ma dosť sere.
Ale zato som mala skvelý výhľad nato, keď sa Gerard... ehm, ohmatával na konci Mami.
Klavirista skvelo prešiel zo Sleep (kapela odišla a vrátil sa len Gerard) do Cancer, ktorý odpieval len s ním.
(V hale to trochu utíchlo, a tak som len otvárala ústa a tak vyslovovala slová, aby nikto nepočul môj strašný spev.)

Domov sme dorazili po dvanástej. Prepotenú pásku na ruke od sekuriťakov som si opatrne prestrihla a odložila na stolík pri posteli. Aby som to mala stále na očiach a nezabudla.
Čo teda nezabudnem.

Dnes by som sa tam chcela opäť byť, mačkať sa a spievať s nimi každé slovo. Nezabudnuteľný zážitok, z ktorého si veľa nepamätám - okno spôsobené toľkým nadšením (a rozdrvením vnútorných orgánov).
Ale šla by som tam ešte stokrát.

Získala som zoznam pesničiek v ich presnom poradí (sama som príliš mimo):

This Is How Disappear
Dead!
I'm Not Okay (I Promise)
The Sharpest Lives
Mama
Cementery Drive
Welcome To The Black Parade
Thank You For The Venom
Teenagers
I Don't Love You
Famous Last Words
The Jetset Life Is Gonna Kill You
Give'Em Hell Kid
House Of Wolves
You Know What They Do To Guys Like Us In Prison
Sleep
Cancer
Helena

Zdroj