Prvá časť ~ Kvety vína

26. září 2008 v 22:23 | Aurore |  Cikády
Prológ bol dosť zmätený, že? Nebojte, vysvetlí sa. Možno by bolo dobré pripomenúť, že často píšem metaforicky. Že sa to v skutočnosti nemusí odohrávať ako to tam je popísané, že sú to len pocity a ... však uvidíte. ^^
Prvá časť je písaná hrozným štýlom. Budem sa snažiť obmedziť moje početné prívlastky. XD
Je mi jasné, že moje písanie je ešte hrozne nevyvinutý. Hlavne tu, v prvých odstavoch, je to vidieť. Kostrbaté a dlhéé súvetia. (Ku koncu už tie súvetia miznú.) Ale je to tak napísané a rada by som to tak nechala. Možno, keby som to prepísala, nevedela by som už ako tam dať to, čo som chcela. (Hlúpa výhovorka. ^^)

Možno by som nemala ten text tak po sebe kontrolovať a stále tam niečo pridávať. Nebojte, vidím, že mám tendenciu dávať veľa prídavných mien a podobne.
Vidíte ten koniec? To je to klišé, no. Ja viem, strašné.
Pýtate sa, ako môže vedieť, to, čo tam hovorí? Nuž, nijako, proste som jej dala naozaj ostrú intuíciu. ^^ (Celý ten príbeh je tak trochu,... nerealistický.)
Musím toho ešte veľa napísať, ak chcem vydať knihu, že, Rhiannonn? XD

Prvá časť
Kvety vína
Rok 1997
Osaka
~
Boli tam. Všetky tam boli - zoskupené, hýrivé a opojné zvuky miestnej eufórie, strhávajúce
ľudí do šialenstva opitých myslí. Vedomia sa pomiatli, vytratili sa v purpurových oblakoch jasotu.
Jasnočervené a ametystové škvrny, svetlá padajúce z neba, zarývali sa hlbšie a hlbšie do našich rozšírených zreničiek. Azúrové a sýtožlté pruhy, skrútené hady v divokom tanci.
Podmanivé farby sa špirálovito mihali pred očami, až som bol napokon nútený narýchlo zaklipkať viečkami. Z toľkého svetla už tiekli po lícach vlhké slzy.
Teraz som už zase držal oči naširoko otvorené. Strata jednej minúty ohlušujúceho predstavenia by bola pre moju dušu hotovým peklom.
Pozeral som sa na uhľovočierny atrament oblohy, podklad slávnostného ohňostroja. Predstavil som si maliara, besniaceho, posadnutého prichádzajúcou inšpiráciou, ktorý rukou sem a tam zanecháva štetcom pestrofarebné šmuhy na plátne, miznúce každým ďalším okamžikom, akoby ich vzápätí neviditeľnou rukou sám zotieral.
Chaos a hluk.
Bolia ma z toho uši.
Ľudom sa z hrdiel vydierali radostné výkriky, slová omámené hustou atmosférou, ktorú úchytkom nosmi vdychovali do svojich rozochvených tiel a potom ľahko vydychovali, aby ju ešte viac zahustili. Ruky sa im zdvíhali dohora, tlieskali nimi do zdrvujúceho treskotu ohňostroja, naraz a oduševnene sa smiali.
Moje ústa sa nekrivili, boli stuhnuté a otupené, tmavé oči som nechal slepo blúdiť po oblohe.
Bol som príliš unesený, zahľadený na vysoký nebeský strop, vo vlastnom sne.
Úchvatné.
Fascinujúce.
Fúkal vietor, mierny a ľahký, nežné pohladenie, nadvihoval zavesené lampióny staroružovej
a oranžovej farby, rozvieval vlasy, prerieďoval vysokú teplotu medzi prúdmi chodiacich návštevníkov.
Strelil som očami po mase ľudí.
Bol to nepredvídateľný popud, záchvev podvedomia, omyl mysle.
Dve ženy stojace v svetlých kimonách pri malom stánku sa veselo smiali a ukazovali na neznámy bod v mieste, ktoré som odtiaľto nevidel.
Prebehlo okolo mňa malé dieťa.
Pri uchu mi zabzučala mucha.
Tváre, úsmevy, splývali a rozplývali sa súčasne.
Na tom mieste sa vsiakli do seba, tam sa roztrhli, niekde sa len rinuli vedľa seba v
dokonalej symbióze.
Očarujúce.
Svetlo lampiónov vrhalo na osoby v záchveve povnášajúcich okamžikov jasné oranžové, ružovou sfarbené hrejivé svetlo. Všetko bolo nasiaknuté zvláštnou vôňou, neopísateľnou, neznámou, pohlcujúcou nosy a celé dýchacie cesty. Nemohli sa jej nabažiť.
Ohňostroj, kvety a ľudia.
A potom som ju uvidel v dave, medzi nadšenými ľuďmi.
Bol to náhly záblesk svetla, pominul neočakávane, nestihol som poriadne zaostriť zrak.
Silný zmätok prevládol v mysli.
A tá tvár.
Tá tvár.
Vystúpila zo spomienok, rozvírila bahno, rozbila vysoký múr.
Prudko som sa vydal do kotla ľudských tiel, odstrkujúc ostatných som sa ponáhľal cez jeho stred, na oblohu rozprestretú nado mnou ako plachtu, som ani len nepozrel. Narážal som do ľudí, cítil, ako mi odporujú váhou vlastných tiel, dychčal, a ten dych sa mi zrážal v pľúcach, bežal tak, až som cítil, ako mi od chodidiel vystreľuje tupá bolesť do celých nôh. Počul som výbuchy maliarskej inšpirácie.
Hľadal som -
- čo?
Niečo.
Niečo, čom som uvidel v tom rýchlom záblesku.
V tom malom svetle, ktoré zažiarilo silnejšie ako ohňostroj.
Tu tvár.
A to niečo v nej.
Sekundy, kým som sa dostal z pomedzi davu ľudí, netrvali zďaleka tak dlho, ako sa vliekol čas teraz - tu, v otvorenom priestore predo mnou. Tu, kde si mohla byť na pár krokov odo mňa a predsa sa neukázať, zostať schovaná, pozorujúc moju neutíchajúcu bezmocnosť.
Predo mnou sa rozťahovalo mohutné kamenné schodisko. Viedlo to tmy, viedlo možno k tebe, možno k samote a zármutku.
Zbehol som po klzkých schodoch, šmykol sa a pred pádom sa zachránil zachytením železného zábradlia obrasteného brečtanom. Ľudia v diaľke zvýskli od nadšenia.
Tu už nikto nebol, každý sa zaujímal o ohňostroj, o hrmotné blýskanie a vybuchovanie. Tu bol vzduch prázdny. Mohol som sa hýbať, neobmedzený inými ľuďmi, obzerať sa po temnom okolí. Vietor sa preháňal prudšie, chládok mi ovieval spotené čelo a nadvihoval bavlnenú košeľu.
Myslel som na ten prázdny vzduch okolo mňa.
A znenazdania si stála predo mnou.
(V tom okamihu som nad tým tak uvažoval.
Neskôr som si uvedomil, že si tam celý ten čas stála.)
Smejem sa.
Neskôr?
Nebolo to neskôr.
Bolo to až o pár rokov.
Kimono, obopínajúce drobné telo, bolo čierne, trochu obyčajné, s prepletajúcimi sa kvetinami farby vína, zhusta tiahnucimi sa od dolného okraju cez dlhé rukávy a lem okolo štíhleho krku. Obi bolo tmavozelené a v tme noci zanikalo v okolí.
Stála si pod sakurou, tichá, nehybná, nebadaná.
A tvoje hnedé oči, upierajúce sa na mňa s ničivou silou, boli nekonečné.
Usmievala si sa?
Namiesto toho, aby sa mi dych prudko zastavil, sa rozbehol pomäteným tempom. Tvoj obraz sa mi vypálil do očí, a hoci si stála ďaleko, cítil som na tvári tvoj sladký dych.
Na ramene tvoj dotyk. To miesto sa chvelo.
Nezavanul žiadny vietor, vzduch sa nepohol, nič sa nepohlo, pretože všetko sa zastavilo, v tomto momente, v tejto chvíli.
Vietor vanul, ale ty si ho nebral na vedomie.
Čas sa hýbal, ale ty si bol slepý.
Pozrel som na teba s bijúcim srdcom a trasľavými rukami, všetko okrem vedomia na
teba vo mne odumrelo. Bezbolestne.
Pozeral som do tej tichej tváre, ktorá mi unikla v dave dnes i pred mnohými rokmi.
Nemohol som snívať bez prízraku tvojich očí.
Pozrel som na teba a plakal.
Nad hlavami nám vybuchol ohňostroj.
Farby tam boli.
A ja som ich tentoraz nevidel.
~
Rok 2001
Kjóto
~
"Počuješ?"
Prosím, povedz mi to.
Že dokážeš počuť.
"Hviezdy?"
Mal si ospalý hlas, s príchuťou prebudenia. Posteľ pod tebou polohlasne zavŕzgala.
Zamrvila som sa, nervózne a nepokojne, a otočila k tebe tvár. Unavene si zívol.
V duchu som privrela viečka od bolesti. Celé telo mi horelo, končeky prstov na rukách až po tie na nohách, všetky bunky v mojom tele boli v ohni a kŕči.
"Počujem ich badať.
Padajú z neba. A horia."
Oni padajú.
Nesmial si sa mi. Pozrel si na mňa, nepohýnajúc žiadnou častou tela. Trochu rozochvene,
ale uprene si mi hľadal v tvári strach a úzkosť. Skúmal si každú moju vrásku, každý
náznak trápenia. Poznal si ma príliš dobre.
Veril si mi.
Len si sa pozeral, skleným pohľadom zelených očí, netušiac, že sme spadli.
Nemôžeme ich dnes vidieť.
Počúvala som tvoj trhaný dych.
Objal si ma, pevne stisol rukami.
Ostanem pokojná. On netuší. Nič netuší.
Zavrtela som hlavou a zachichotala sa. Tmavé vlasy sa mi okolo nej roztancovali, potom
sa smutne upokojili.
Zdvihol si ruky k mojej tváre, mäkko si sa jej dotkol dlaňami.
Spadli sme a už nás nič nezachráni.
Je to smiešne - zúfalo som si to opakovala. Naklonila som hlavu nižšie a nadýchla sa
z tvojich rúk. Teplo zaplavil moje telo.
Neprestaň si to opakovať! Musíš -
Potom som začala plakať.
Naše hviezdy už spadli.
~
Rok 2002
Kjóto
~
Ráno.
Nebolo ani trochu teplé.
Prevrátil som sa v teplej posteli na chrbát a upieral zrak na žltý strop.
Prišlo mi to ako déjà vu.
Vedel som, že si na balkóne. Cez neleštené sklá som spoznal tvoju nízku postavu, opierajúcu sa o zábradlie. Stála si nehybne, strnulo, v duchu si roztiahla ruky pred katastrofou.
Slabý raňajší vánok, so svojou obvyklou eleganciou, rozvieval biele záclony zachytené na vysokých oknách.
Podišiel som k tebe a v tichosti ti objal útly pás.
Stuhnuté telo.
Naklonil som sa k tvojim vlasom, zaboril do nich nos a pozrel pred seba, na prítulnosť zobúdzajúcej sa krajiny.
Slnko a jeho slabá ranná žiara vytvárala spoza nadýchaných oblakov žltobielu riedku pavučinu, týčiacu sa ponad mĺkvou zemou v driemotách. Zatúžil som ponoriť do nej ruky.
Bolo chladno.
Bezvýrazná. Bledá. Vystrašená.
"My..."
Chytil som ťa za ruku.
"My naozaj..."
Pevnejšie som ju zovrel.
"Prečo?"
Leskli sa ti oči.
Želal som si, aby si bola šťastná.
Ledva si dýchala, hruď sa ti sťažka dvíhala, tvár ti zbelela, až sa podobala čistému snehu.
Proste si len pozerala, nie na mňa, nie na naše ruky, ale kdesi do prázdna.
Videla si tam pretrhané zlaté nite.
A tvoj dych - ten som nepočul ani v absolútnom tichu.
Pocítil som strach, zakorenil sa do mňa a narýchlo sa vo mne rozpíjal.
Bál som sa.
Chcel som -
Chcel som len, aby si bola šťastná.
Zrazu si sa sprudka nadýchla.
Tvoje oči sa premenili na zrkadlá.
"Myslím, že umieram."
Zľadoveli ti ruky.
A vtedy, keď si to povedala, jasným hlasom, ktorý sa odrazil od stien,
Rozpil som sa v strachu.
tónom bez vzlykov,
Kam sa podel nárek?
udrelo to do mňa zdrvujúcou silou. A rozbilo ma to.
Predtým sme sa báli obaja.
Topila si sa v mrazivej vode, bezmocná a bezvládna.
Kúsky môjho tela padali ku dnu.
Strhlo ma to pod hladinu.
Jedna tvoja časť sa uvoľnila, druhá bola zovretá železnými rukami.
Skutočnosť budúcnosti v oblakoch, v krehkej pavučine, v nevinnej bielobe rána.
Nevinné zlo.
Túžba zaboriť ruky do jej páperistých nití pominula.
Pavučina sa premenila na škrtiaci povraz, spálila pokožku.
Ľadová voda pokropila zrkadlá.
Strach o teba.
Bola si šťastná, že budem žiť.
Prečo sa nebojíš?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rhiannonn Rhiannonn | E-mail | Web | 28. září 2008 v 18:52 | Reagovat

Ach, vládkyně...

*sbírá si myšlenky a utřizuje emoce a dojmy*

...ach vládkyně...:)

*třídí posbírané myšlenky a rovná emoce a dojmy*

Tak.

Nevím, čím to je. A nedokážu si to vysvětlit. A netuším, jak to vysvětlit Tobě - ale...je to tam. Nerozumím příběhu ani  prologu. Přesto ale mám divný nutkavý pocit, že to chápu. Ne vědomě, ale někde hlouběji, někde v rovině dojmů a emocí... Neumím vysvětlit, jen si přijdu na podobné vlně s tvým vyjádřením... Takové porozumění na té nejnižší nevědomé úrovni.

*kroutí hlavou nad svým neobratným vyjadřováním*

Dost bylo pokusu sdělit nesdělitelné, vím, že to nejde.

To co chci, je docela jednoduché a pochopitelné. Chci ti vynadat. Seřvat tě, vyhubovat, a tak podobně.

Tytyty! To se nedělá! Zlobivá Euphory.

A teď ti prozradím jednu věc, kterou jsem se naučila od naší drahé ty-víš-které... Když si myslíš, že něco děláš špatně, že špatně píšeš, že tam máš chyby, že je to hrozné...tak to nikomu neříkej. Je to tajemství. Oni to totiž ostatní nepoznají. Třeba kdybys mi hned na začátku neřekla, že je na konci klišé, tak by tam nebylo. A kostrbaté souvětí? Mnoho přívlastků? - nemyslím, a na mém názoru (jako názoru čtenáře) záleží nejvíc. :)

Shrnu to takto: Styď se za znehodnocující úvody. Mlč o domělých chybách (všechny jsou domnělé). A kostrbatost a přívlastkovitost patří k emocím, k prožitkům. Nedokonalost dělá dokonalost v realističnosti. ;)

2 Aurore Aurore | 28. září 2008 v 20:43 | Reagovat

Ach, Rhiannonn...

Ak máš pocit, že tomu tak nejako rozumieš, tak som hrozne šťastná. Vážne veľmi.

Určite sme spolu na jednej vlne, tak nejako podvedome. XD

Nechcem písať nezrozumiteľne. Ak by ste tomu vôbec nerozumeli, k čomu by to bolo? Asi by ste z toho nič nemali.

Viem, že teraz to ešte veľmi zrozumiteľne nie je. Ale v druhej časti sa aspoň z časti konečne trochu predstavia hlavné postavy.

A potom by to mali byť stále jasnejšie. Kapitoly sú pomotané, stále skáču z budúcnosti do minulosti, ale inak to hádam nebude tak strašné. ^^

Tie úvody sú taká obrana. Samozrejme, som rada, že ty tam tie chyby nevidíš. Hrozne ma teší, že tebe sa to páči a je ti jedno klišé sem a tam možno ukradnuté. :D

Ale niekto môže dojsť a povedať, že sa mu to ťažko čítalo, že mu naozaj dôjde klišé... a ja môžem povedať, že o tom viem a že som to spomínala. :D Že o svojich chybách viem.

Ďakujem ti za pekný a povzbudivý komentár.^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.