Cikády ~ Prológ

26. září 2008 v 21:19 | Aurore |  Cikády
Toto tu už pred pár týždňami bolo. Teraz je to pekne obnovené. Poviedka napísaná pred pár mesiacmi. ^^
Prológ. Zatiaľ je to bez beta-readu. Prvá i druhá časť sú už napísane, snáď ich niekedy v dohľadnej dobe pridám. Možno, uvidím, či budem čakať na opravu. Snáď som v takom krátkom prológu nenarobila veľa chýb. Ak by ste nejakú videli, kričte do komentárov.
Mám túto poviedku celkom rada. Aspoň zatial. Príde mi smutná a pritom taká smutná zase nie je, hm.
Nehľadajte v tom príbeh. (Napíšem niekedy niečo, čo príbeh mať bude?) Vlastne v tom asi nenájdete nič, ani keby ste to hľadali. Možno je to hlúposť. Jediný "dej", ktorý to má, je tak klišoidný, tak predvídateľný, že vás všetkých varujem dopredu.

Prológ je nepochopiteľný. Bez ďalších častí nemý význam. Niežeby tie ďalšie časti boli pochopiteľnejšie, ale u nich som sa aspoň snažila. Tie roky a mestá, vždy napísané nad odstavcami, budú dobré pri orientácií v príbehu. Určite sa zídu. Odohráva sa to v Japonsku.
Tie "verše" na začiatku sú... ech, moje. Sú otrasné. Ale nikdy som nič podobné nepísala, takže sa to dalo očakávať. Ale chcela som to vyskúšať, túto kombináciu.
Končím, toto bolo príliš dlhé. ^^

Prológ
.
.
Rok 2007
Osaka
~
Sen sladký, šepká v duši.
uvädli ruže
z karmínu
tie krehké stvorenia
a kvety utrhli
rozdriapali
v sladkých tónoch mučenia
rozprášili prach ich duše
A slzy vysuší.
~
Obklopilo ma nepriedušno, zovrelo oceľovým náručím.
Bez nehy, drviac kosti.
Vydrala som zo seba pridusený výdych. Potom sa to rozmazalo.
Tápanie rúk, podlamovanie vetchých nôh.
A všetko stmavlo.
Duté vzlyky.
Súmrak. Zakliesnený pod hrdzou snov, dymil ako suché drevo. Zahalil rúškom rozohriaty horizont, zahasil mäkké svetlo, uväznil korisť v záhrade mŕtvych kvetov, odvrhol kľúče od existencie. Vzduchotesná prázdnota, tiché vákuum, šedivejúca zeleň.
Pošepky plačem.
Zatínala som ochabnuté prsty do prázdna,
v bezútešnej túžbe rozdriapať ho na kúsky,
spáliť nehoriace.
Sú odreté do krvi.
Videla by som vrany, zlietavajúci kŕdeľ vrán.
Zviazané ruky, na viečkach priložené mohutné železo.
Ozveny nárekov v škrtiacich snoch, všetko bolelo. Sliny sa zbierali v hrdle, slabé zadúšanie.
Dupotanie nôh od bolesti.
Kvílenie spomalene narazilo do steny. Kosti rozžeravil hebký hodváb nádejí, povetrie unášalo pach mäsa, rozpadnutej hracej skrinky. Zánik neprichádzal, vyčkával.
A všetko stmavlo.
Môže mať ohňostroj svoju vôňu?
~
Dlane tisnem k tvári,
leskne sa ako tekuté zrkadlo.
Žeravé uhlie, na lícach,
páli.
(Oči ma ráno pália, pretože ma vytrhli zo sna.)
Chcela by som ...
(Asi by som mala prestať chcieť.)
... aby ma už oči nepálili.
(A ja by som spala.)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Líza Líza | Web | 26. září 2008 v 21:39 | Reagovat

Tak jo, když je to nepochopitelné,, tak já se přinám bez mučení, že ani po druhé čtení jsem nepochopila o co jde.... Tak jsem zvědavá na další kapitoly, z tohohle jsem jelen :-D

2 Aurore Aurore | 26. září 2008 v 22:45 | Reagovat

To sa vyjasní. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.