~ Luise

25. května 2008 v 20:24 | Aurore
Poviedka. Poďakovať môžem Rhiannonn, ktorá navrhla, že keď sme teda obe v tej kríze, môžeme si zadať nejaké témy a vymeniť poviedky. Tá téma, ktorú mi ona zadala, nanešťastie, v poviedke už skoro nie je - zanikla. Nejako mi to ušlo a odbočila som.
Takže tak, aby to tu nestálo a nebola som za hlupáka, ktorý vôbec nepíše a je v kríze od svojho prvého písmenka. ^^ (Čo je vlastne veľmi smutné.)
Za beta-read ďakujem Bruji.
Pre Rhiannonn.

~ Luise
Dotklo sa ma šedé nebo
Cinkali mu v ušiach.
Položil prasknutý tanier, ktorý bezcieľne práve dve minúty drhol, späť do drezu a pevne sa oprel rukami o hnilú linku. Prsty mal meravé, studené a mŕtve. Riad mu skoro popadal na kachličkovú podlahu, keď sa mu silno roztriasli, len tak samé od seba, odrazu a nečakane.
Ignoroval svoj odraz bledej tváre v zahmlenom okne s olúpanými rámami nad umývadlom.
Videl, že farby noci už prišli dávno pred tým, ako si to stihol uvedomiť.
Rozprestreli sa nad ním ako neviditeľní duchovia.
Zatiahol poriadne kohútik, aby ho ani nenapadlo cez noc kvapkať a rušiť ho zvukom dopadajúcich kvapiek na dno špinavého umývadla, ako sa to stávalo obyčajne. Položil zelenú kockovanú utierku na stôl a hlučno zabuchol dvere malej kuchyne. Obrazy na stenách, vykresľujúce husté lesy hôr v okolí, sa mierne zatriasli a možno aj nabudúce popadajú na parkety izby, keď tadiaľ pôjde. Nohy mu zamierili na poschodie, do jeho spálne v úzkej chodbe.
Schody, ktoré vŕzgali, koberec mimoriadne zaprášený a dusivé ticho by vravelo neznámemu návštevníkovi, že tu nikto nežije. Bola to pravdivejšia myšlienka, akoby si dotyčný myslel. V dome sa znášal slabý zápach dezinfekčných prostriedkov a tabaku.
Jeho izba nebola prázdna.
Lenže nikto živý tam s ním nebol.
Naivne veril, že sa nič nestalo a že sa všetko mohlo za pár hodín rozplynúť v lepkavej neprechodnej hmle vytvorenej jeho chabou detskou predstavivosťou.
Že to bol len zlý sen.
Že v skutočnosti nie je úplný netvor, vydávajúci sa za láskavého človeka v dave ľudí.
Ani naďalej nechápal tú silnú pohnútku robiť smiešne ľudské činnosti, ako sa o to pokúšal presne pred chvíľou - bol snáď blázon? Dychtivo sa o ne snažil a potom vädol z vlastného smädu.
On je neživá bytosť, nemal by byť s ľuďmi. Nie s tými, ktorí práve neumierajú a ktorým sa z hrdla nevynára krik.
Cítil jej malinovú vôňu.
Ležala na posteli. Hnedé vlasy mala voľne zviazané v uzle na temene. Pramene, ktoré z neho časom povypadávali, jej nesmelo obkresľovali nevýrazne rysy tváre. Na jej kamennom výraze neiskril ani jediný kúsok. Nič tam nebolo, nič k nemu nehovorilo, všetko sa zmylo ako obyčajný make-up. Veril, že keď sa na ňu bude uprene pozerať nekonečné hodiny, dni, celé mesiace, že sa opäť preberie z toho nekončiaceho spánku, ku ktorému ju sám priviedol. Prinúti ju svojím zrakom otvoriť oči - jej malé šedé oči - a ona opatrne podíde k nemu.
Natiahne štíhlu ruku. Mäkko ho pobozká na pery, aby sa napila ťažkosti, ktorú tam mal vpísanú akoby od narodenia.
Lenže ona sa neprebudila.
Bola k nemu rovnako krutá ako on k nej.
Podišiel k nej cez závesmi zatiahnutú izbu krokmi, ktoré boli neisté rovnako, ako boli odvážne. Spálňa páchla, ťažký zápach sa priplazil okolo a vytláčal čistý vzduch. Miestnosť však nesmrdela takto kvôli nej, ale kvôli nemu, pretože tam vstúpil. Zastavil sa pri precízne ustlatej posteli s belasými poťahmi a sklonil sa nad jej krehké telo. Ani ju nezakryl prikrývkou. Pripadalo mu to ako zločin skrývať jej nežnú krásu.
Jemne vytiahol tenkú modrú gumičku z jej dlhých vlasov. Prehrabol ich, iba veľmi opatrne, a nechal prepletať svoje studené prsty medzi nimi.
Ach, Luise, milovaná Luise.
Zaťal surovo nechty do tvrdých dlaní.
Chcel ju mať opäť pri sebe ako živú bytosť, s úsmevom na perách a so všetkými tými jej ľudskými výrazmi v tvári a pocitmi v očiach. Aj teraz bola s ním, ibaže taká nehybná, bez dychu, bez tepu, že to bolo snáď horšie ako celá jej neprítomnosť.
Bol tak rád, keď dýchala.
Pery mala už studené ako ľad.
Neprekvapilo ho, keď mu z hlbokých rán spôsobených nechtami začala vytekať horká krv.
Horká.
Bol nechutný.
Dokonca i teraz, nad ňou, nad jeho Luise, stále cítil smäd.
Chcel sa napiť, zahnať svoje zvrátené a nikdy nekončiace útrpné hladovanie.
Kvapky krvi jej dopadli na meravú tvár a rozpíjali sa po nej ako na tenkom papieri. Nemohla ich vsakovať do seba, nebolo to možné, ale on po tom bytostne dychtil.
Sklonil sa.
Lačne privrel tmavé oči.
Na jeho tele sa nachádzalo veľa rán, ale len máloktoré boli spôsobené cudzími tvormi.
Tie drobné ranky po zápästiach, tie si spôsobil on sám, v najdlhšom období svojho mŕtveho života, keď deň a noc, neustále a nepretržite, cítil túžbu po krvi.
Takej krvi, ktorá by čerstvo stekala po stále teplom krku a volala naňho známe slová.
Potreboval ju. Vtedy použil seba.
Ale tentoraz bola ona s ním. A on neodolal.
Krv z jej krku bola hrozivým a súčasne vábivým snom od ich prvého stretnutia.
Počul jej prekliaty dych.
Ani tentoraz tomu nezabránil, pretože niečo iné v ňom vyhralo.
Opatrne ich všetky olízal z jej lícnych kostí.
Zastavil sa pri chudom krku. Bielymi prstami prechádzal po krvavých ranách, ranách jeho ostrých zubov, ktoré sa tiahli od malej brady až k vystupujúcej kľúčnej kosti.
Bol nenásytný. Ochutnal niekoľkokrát i po tom, čo vydýchla naposledy a zavrela svoje oči, vediac, že je záver.
Necítil bolesť. Cítil len prázdnotu, ktorá si hodovala na jeho vnútre ako na veľkolepej hostine.
Zabíjal už toľko.
Nevinných.
Malé deti.
Vrahov.
A teraz ju.
Zabiť nebolo nič ťažké.
Oni boli len potrava. Jeho potrava, ktorou tíšil svoje hladné prázdne ústa, snažiace si nájsť útechu pred ohňom, v ktorom sa zmietali.
Lenže až priveľmi neskoro si uvedomil, že raz to zožerie jeho.
Oveľa bolestnejšie než on jeho kričiace vyplašené obete.
Chcel sa prehnúť a zahnať tak ten naliehavý pocit, ktorý sa rozťahoval v jeho tele. Pretože prázdnota sa dostala k nebúchajúcemu srdcu a s láskou ho mučila.
Spoznal jej jemný dotyk.
Luise kričala tiež. Tak ako iní pred ňou, i ona sa poddala svojmu nepredvídateľnému strachu.
A možno kričala hlasnejšie ako ktorékoľvek iné jedlo pred ňou.
Avšak neprosila.
Možno preto, že zuby, ktoré jej trhali hrdlo, ktoré sa doň zarývali stále hlbšie a drsnejšie, boli zuby milovaného človeka.
Naivná Luise. Necítila nebezpečenstvo, ani keď plynula jej posledná minúta života - predtým všetkým. Predtým, ako ju zabil.
Ešte stále sa usmievala. Naťahovala k nemu ruky v nevýslovnej radosti a oči jej svietili.
A potom prišla nočná mora.
"Kiež by si ma nikdy nestretla, mám pravdu, Luise?"
Olizol si krv i z dlaní. Nechutila mu.
Bola zvláštna, priam akoby sa všetky špinavosti a bolesť ľudí, ktorých vysal, dostala do jeho žil a prúdila tam, odhodlaná spôsobiť mu útrapy.
Jed, ktorý ho bude mučiť naveky.
Inštinkty mu nahovárali, že jeho telo sa snaží samo zničiť.
Bolo to o to horšie, keď si v okamihu uvedomil, že teraz opäť pije so svojou špinavou krvou i tú jej. Priezračne čistú.
Bolo to smutné a radostné zároveň.
Hrdlo mu horelo, plamene sa dostávali až k žalúdku.
Vyvrátil oči v spaľujúcej agónii.
Trhalo sa na malé kúsky ako handra.
Možno to tak naozaj bolo, to netušil.
Cítil, že začína trpieť paranojou.
Ľahol si pomaly vedľa jej tela a pozeral do prívetivej úzkej tváre.
Zdalo sa mu, že v kútikoch očí jej ešte ostali horké slzy ich spoločnej ľútosti.
Vzal jej malú ruku do tej svojej. Ruka Luisinho milovaného vraha, namočená v žiali.
Ešte stále veril v to, čo sa stať nemohlo.
Ale žiadny tep už na jej zápästí necítil. Zomrela. A zomrela úboho.
Definitívne.
"Neboj sa, milovaná Luise, ostaneme takto naveky, sľubujem."
Bolo príliš zvrátene chcieť sa jej znovu pozrieť do očí?
Aj keď bola mŕtva, boli to jej oči - svetlá medzi hustými kalužami lesklej krvi. Teraz konečne patrili len jemu, nikto iný sa na ne s nehou, väčšou ako tou jeho, pozerať nebude. Nedovolí to.
Tie šedé oči.
Náležali mu, ako mu náležala jej krv.
Mal jediné prianie, zbytočné a ponižujúce, a chcel si ho splniť.
Bude sa na ne pozerať naveky.
Je to jej vina, že zomrela, pretože bola krehká ako porcelán v rukách dieťaťa.
Jediné, čo mu ostávalo, bolo poddať sa pudom a z nej spraviť svoju prirodzenú korisť.
Pozeral na šedé nebo.
Neodpustí sebe ani jej.
Pretože to bolo neodpustiteľné.
~
A sám sa zaviedol na okraj priepasti.
Ešte stále ich počul cinkať.
Drobné korále, ktoré sa rozkotúľali po zemi z Luisinho náhrdelníku.
Strhol jej ho, keď sa šiel v neodbytnom nutkaní napiť z jej krku.
A zabiť ju.
Cinkali.
Objal ju jednou rukou, skrivenou prázdnotou večného tela, a nechal ich, nech mu ich zvuk rozžeraví vnútro.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 V. V. | 25. května 2008 v 20:59 | Reagovat

No, čo na to napísať? Mať tak tvoj zmysel pre písanie (tie tvoje metafory *IN LOVE* ) idem na hviezdnu dráhu:P

Týmto veľmi duchaplným komentárom som chcela poveda, že sa mi to veľmi páčilo:):D

2 Líza Líza | Web | 26. května 2008 v 17:34 | Reagovat

Ježiš. To bylo psycho.

Ku**a, jsem to neměla číst, když se sama plácám v depce, shit.

Ale výborně vykreslená atmosféra, Aurore. Ale teda, až z toho běhá mráz po zádech....

3 Rhiannon Rhiannon | E-mail | Web | 27. května 2008 v 12:21 | Reagovat

Jsem poctěna věnováním. To jsem si nezasloužila. Ne tuhle. Tuhle dokonalou...

4 Aurore Aurore | 28. května 2008 v 14:47 | Reagovat

Ďakujem za komentáre, som naozaj veľmi rada, že sa vám to páčilo a že si to niekto prečítal po tak dlhej dobe, čo to tu stálo. :)

Lizz, dúfam, že teraz kvôli tej poviedke nemáš ešte väčšiu depresiu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.