Za okrajom tvojich prianí

25. prosince 2007 v 1:50
Nazvyme to darček číslo dva. Pre vás. Len tak, pretože mám dobrú náladu. ^^
Nie je to vianočná poviedka. Nie je ani veselá. Dopísala som ju (nečakane) včera.
Tie Vianoce ma nejako podnietili písať, čo?^^

~ Za okrajom tvojich prianí
Hmla sa rozostúpila. Drobné svetielka, možno to boli hviezdy, osvetlili malú škáru v bezvýznamnom svete. Odkryté myšlienky stratené vo vesmíre bez začiatku a konca. Točia sa v nekonečne. Tam, kde iní nemôžu.
Hľadá.
Nevidí svoje ruky, nevníma kroky, ignoruje vlastný dych.
Prečo nevidí?
Cíti bolesť, chce ju zahnať.
A preto hľadá.
~*~
"Meškáš."
"Ja viem."
Sípavý nádych. Prudký pohyb. Zviazané ruky.
Víriaci vzduch a čiernobiele farby, pohybujúce sa smiešne rýchlo. Motá sa jej z toho hlava a nemá sa čoho zachytiť. Zakopne a stráca rovnováhu.
Dvíha ruky, ale nestihne sa pridržať.
"Chodíš stále častejšie."
"Ja viem."
Melódia miznúca priestorom. Čiary pred jej očami. Ihly, zarývajúce sa pod kožu.
Klipkajúce viečka kryjú dotieravý pocit.
Žena v zašlých červených šatoch miešala karty.
"Dnes by si tu nemala byť."
"Ja viem."
~*~
Podala jej ošúchané karty a trochu zdvihla pohľad hnedých očí.
Neisto jej ho oplatila.
Kričali. Oči videli zástupy ľudí. Chce únik.
Rukami trasľavo vzala ďalších pár kariet.
Vydýchla paru a snažila sa nevnímať chlad naokolo.
"Utekáš."
Mykla rýchlo plecom, aby zahnala trýzniacu vinu a zadívala sa dopredu na vytvorenú prázdnotu.
Ticho a prelínanie svetov.
Moje.
Chcela by tu mať opäť dúhu. Farebnú, aj malú, ale dúhu.
Už tak dlho nevidela farby.
"Je to zlé. Neobyčajne zlé."
Roztrasene si prikryla ústa a zadržala vzlyk. Pery sa pohli vyslovujúc nakoniec neexistujúce slovo. Hlas sa zadrhol a oči naplnili ako studňa výčitkami až po okraj. K sebe samej.
Únik. Únik.
"Najhoršie, ako môže byť."
Slzy sa spustili ako pretrhnutá hrádza. Šklbe hlavou, telo sa trhá.
Bolí to.
Na pleci ucítila teplo. Donútila ju zdvihnúť zrak.
"Zastav to!"
Pomykala znova hlavou a silno sa zatriasla. S ňou a jej vedomím sa zatriaslo všetko prázdno naokolo.
Karty popadali na zem.
"Nedokážem to. Nemôžem...."
Tikala pohľadmi medzi davom. Nahnevané tváre kriviaca nenávisť.
Červenovlasé dievča pred ňu rozložila karty, ktoré práve pozdvíhala zo zeme.
To bola odpoveď.
Keď nevieš, hraj.
Vzala svoje karty a vyčítavo na ne hľadela. Akoby za to mohli oni. Za to všetko.
Nebránila sa. Nechala telo nech pomaly ochabne.
Umrie dnes? Prečo sa jej telo nehýbe?
Tuší to. Rovnako ako aj jej spoločníčka.
Vždy taká priama, vždy vo svojich krvavých šatách.
Červenovláska jej predložila svoje karty. Večne mala navrch.
Krivo sa pousmiala a vzala si zopár kariet z kôpky na stole.
Obe mlčali.
"Ešte je čas."
Cítila, že ju pozoruje. Nervózne si hrýzla spodnú peru a hľadela na eso v ruke.
"Krutý svet," zašepkala znovu spolusediaca.
"Je čas, ale nie pre mňa."
Nič viac nechce vedieť. Nechce počuť.
"Ale ak nič nespravíš, tak..."
"Ja viem."
Tá druhá sa smutne zasmiala. Ona stále hľadela na kartu.
"Na tvojom mieste by som využila poslednú šancu..."
"Alebo snáď chceš zostať uväznená tu?" mierne povytiahla obočie a pohodila rukou do tmavého okolia.
Nie, ono nebolo tmavé. Prázdno nemôže byť tmavé.
Je to prázdno bez farieb.
"Ja nie som ty," protestovala.
Prečo, keď vedela prostú pravdu?
"Omyl, ty si ja a ja som ty."
"Ja viem."
~*~
"Hodiny bijú dvanásť," zasmiala sa.
Ublížene zdvihla pohľad.
Pohladila eso.
"Prečo?"
"Nedokážem to."
"Ani sa nepokúsiš?"
"Nepokúsim."
"Prečo?"
"Nepýtaj sa."
Pozrie na hodinky a znova sa usmieva.
Dajú jej slučku okolo krku. Zavrie oči.
"V tom prípade nám ostávajú dve minúty."
Ruka s kartou sa roztrasie. Slzy sa opäť spustia po suchých lícach. Už zase. Zase...
Nedokáže vzdorovať. Nedokáže sa vzoprieť.
"Minúta."
Trasie sa. Tá ruka. Nechce sa prestať chvieť. Jediný pohyb a zastaví to.
Zastaviť to.
"Pol minúty."
Farby. Farby. Farby...
Keď má zavreté oči, vidí ich. Všetky, prepletajú jedna druhá. Špirála.
Nadýchne sa.
Podkopnú jej nohy.
"Ešte desať sekúnd."
Slučka sa stiahla. Dusí sa. Povraz ju škrtí.
"Päť."
Chabne.
Rýchlo zdvihne ruku a položí pred ňu kartu. Je to eso.
...až sa prestane hýbať.
Iba sa pousmeje a kartu zmietne zo stola.
"Je neskoro. Hodiny odbili dvanástu."
Zakvíli. Neľudsky. Zúfalo. Bizarne neskoro.
"Niet návratu."
Chytí sa za hlavu a kolíše sa.
Chumáče vlasoch jej ostávajú v rukách.
"J-ja..."
"Zvolila si si."
Oči sa prázdne uprú do diaľky.
Už mŕtve.
"J-ja viem..."
Ona sa prestane hýbať. Tá druhá sa postaví.
"Viem," šepká to, čo nikto nepočuje.
"Poďme," podá jej ruku, ktorej sa hneď zachytí.
~*~
"Rada som ťa videla," vraví Tá druhá.
Ona je napodiv pokojná.
"Bojíš sa?"
Zavrtí hlavou. Malichernosť. Po tom všetkom sa nebojí.
"Tak dobre."
Tá druhá vytiahne hodinky. Chvíľu na ne len pozerá.
Začne si niečo pošeptávať, ťažko jej rozumie.
Nechápe jej slovám.
Stoja v temnote. Okolo je Nič. Žiadne farby. Žiadne hlasy, ľudia... ani minulosť.
Len Ona a Tá druhá.
Niečo to naruší. Ničí ich samotu a pokoj. Nejaký nepríjemný, doterný...
"Počuješ to?"
"A čo?"
Zamyslí sa a počúva.
"Nič."
Zdvihne sa ľahký vietor. Naráža do ich krehkých tiel.
Menia sa na prach.
Očí odrazu prázdne, biele. Pery stuhnuté a nemé.
Dve ženy stoja v temnote. Držia sa za ruku. Jedna v červených, druhá v bielych šatách.
Vietor fúkne a ženy zmiznú s ním. Odvial ich. Spoločne.
Zostane len prázdny priestor a podivný zvuk.
~*~
"Čo tým chcete povedať?"
Nemocnične prístroje pípajú.
Biele steny a jej nemá tvár.
Nemá od narodenia.
"Je mi ľúto, ale... už sa neprebudí."
"Vravel ste, že..."
Lekár si povzdychne a chytí stará ženu za ruku.
"Bola ťažko chorá. Už niekoľko rokov. Jej stav sa v posledných týždňoch len zhoršoval. Bolo to čiastočne aj týmto obdobím v roku. V tento čas sa vracala do školy medzi ľudí. Jej vnútorný svet a druhé ja ju nakoniec celkom pohltili... Nechala sa nimi uniesť. Nemohla sa vrátiť."
"Ale... ale..."
Ona a Tá druhá sú napokon jedna.
Možno nájde svoje farby.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rhiannonn Rhiannonn | E-mail | Web | 25. prosince 2007 v 17:55 | Reagovat

Děkujů :).

2 Lizz Lizz | Web | 26. prosince 2007 v 12:31 | Reagovat

Moc pěkné, ale já jsem to asi nepochopila....*hluboce se stydí*

Ale to s těma kartama a s esem byl zajímavý nápad :)

3 Rhiannonn Rhiannonn | E-mail | Web | 26. prosince 2007 v 13:09 | Reagovat

...jestliže Lizz říká, že nejspíš nepochopila, tak se musím sama sebe ptát, jestli jsem pochopila já. :-/ :D

Euphory, opravdu bylo o Životě a Smrti a jednom životě, který mohl, ale ne nutně musel, skončit?

4 Aurore Aurore | 26. prosince 2007 v 19:17 | Reagovat

:D Ech, tak ja sa to pokúsim vysvetliť. Všetko to sú moje myšlienkové pochody, ktoré ste nemohli pochopiť:D

Bol to rozhovor s druhým ja, ktoré vzniklo z jej podvedomia. Áno, schizofrénia. Preto som napísala, že keď ona zatriasla hlavou, zatriaslo sa všetko okolo. Pretože to všetko bola jej myseľ. Okolo bola vlastne ona sama. Upadavála do týchto stavov s druhým ja a nakoniec sa nechala tým druhým svetom pohltiť. Vzdala to. Tá hra kariet mala symbolizovať jej "boj" s podvedomím, ktoré vždy vyhrávalo. A keď chcelo druhé ja zastaviť (eso-stop), bolo neskoro. Jej telo to už dávno vzdalo. To obesenie bolo len také metaforické. Ju neobesili, len pocity, ktoré ju k tomuto dohnali, prežívala znova. "Tam" - v podvedomí, sa proste schovávala pred týmto svetom. Dôvod som naznačila.(Späť medzi ľudí; Nemá do narodenia) Teda, v tom konci som to chcela, ale tak neviem...:D

Ďakujem za prečítania a komentáre:):)

Ale nemám nič proti tomu, nech si to každý pochopí, ako chce:D

5 Rhiannonn Rhiannonn | E-mail | Web | 26. prosince 2007 v 20:29 | Reagovat

Áha. Tak takhle... Měla jsem víc teorií, ale ta výše zmíněná zvítězila kvůli konci. - Slečna v červeném měla navrch (a vždycky má) a hlavní postava umře. To bylo takové definitivum.

S tou schizofrenií by mi to sedělo hlavně ze začátku, kde to vypadá, že utíká hledat odpovědi do svého nitra, jestli má ...utéct... (mé soukromé asociace: útěk - sebevražda - smrt), ale pak mě hrozně zmátla taková odtažitost od toho, že leží v nemocnici, že vlastně umírá. Zarazilo mě to hlavně u "té druhé", že ji jakoby jen tak sleduje, že v ní je, ale že se jí netýká to, co se děje "s tělem". Zatímco u té prvé bylo ke konci patrné nějaké takové zanícení, touha pokračovat v boji, touha žít, vzbudit se.

.. no nic. Tak jsem se zas jednou blýskla bravurním a totálním nepochopením Tvé povídky. :D :D hahá, další trapas. :) Ale jak říkám. No nic.

6 Aurore Aurore | 26. prosince 2007 v 21:29 | Reagovat

Myslím, že trapas mám hlavne ja ako "autorka", keďže som to nenapísala zrozumiteľne:D:D:D

7 Aurore Aurore | 26. prosince 2007 v 21:33 | Reagovat

"Tá druhá" bola proste taká:D Neviem presne vysvetliť, prečo som ju dala zrovna takú "nezaujatú" tým, čo sa dialo. Predstavovalo som si to tak, že je niečo ako trochu opak Tej prvej a preto nie je taká citlivá. Zatiaľ čo tá prvá je citlivá až príliš:)

8 Lizz Lizz | Web | 26. prosince 2007 v 22:07 | Reagovat

Já, já, já, já mám jiný vysvětlení :o) (Asi moc čtu ty knihy o kabale.)

Tákže, ty karty byly symbolem přechodu mezi dvěma světy a ty dvě, co spolu mluvily, byly dvě části duše. (Podle kabaly má člověk tři duše, je to složitý, ale tak to zjednoduším.) Karty, zvlášť ty tarotový, (myslím) slouží kromě toho k výkladu jednoho z božích jmen(a kdo pochopí, jeho duše se zvelebí a dostane se blíž k andělům,, kteří pomáhali budovat svět) : čili, morální ponaučení může být i to, že její duše se touží dostat pryč, ale z nějakýho důvodu to tělo nezvládá a brzdí ji, a proto na konci umře jen duše, ale tělo ještě žije. Ale už se neprobudí, protože umřela duše.

:o)

Ježíš, mně si asi radši nevšímejte, píšu seminárku....*rozpačitý pohled*

9 Michelle Michelle | 1. ledna 2008 v 2:16 | Reagovat

viem ze sa nejako nebavime ale aj tak Stastny Novy rok :)  nech sa ti splnia vsetky tvoje zelania

(btw. pises krasne poviedky :D aspon raz ti to poviem :D :P len tak dalej :D )

10 Leonyda Leonyda | Web | 4. ledna 2008 v 16:40 | Reagovat

Milá Aurore, toto mi vyrazilo dech. Ach, myslela jsem si, že jde o schizofrenii, takovou tu zhoubnou. Je to moc krásně napsaný a když si to tak vezmem, může se to stát každé povídkářce - protože naše postavy se rodí z našeho podvědomí a ovlivňují nás a kdo nevydrží, toho pohltí. Já vím, že bych to neměla říkat, ale sama mám takové druhé já. Jenže to naštěstí ví, kdo je tu pánem :-) Povídka byla nádherná a chytla mne za srdce. Mockrát ti děkuju za překrásné počtení!

11 Aurore Aurore | 24. ledna 2008 v 14:34 | Reagovat

Lizz: Zaujímavý pohľad:)) Síce som o tom nemala ani poňatia, ale niekto to tak môže zobrať:D

Michelle: Veeľmi neskoro, ale aj tebe:) A ďakujem:)

Leonyda: Ja ďakujem tebe za prekrásny komentár:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.