30.10.07 alebo eufória získala nový rozmer

1. listopadu 2007 v 0:04 |  Dym a sklo
Juhuhú.
Eh.
Teraz mi to pripadá ako pred rokom. Akoby som tam včera nestála a nepozerala sa na nich.
Koncert My Chemical Romance v Bratislave. ^^

Poporiadku.
V utorok som bola nútená ísť do školy aspoň na prvé štyri hodiny z ôsmych, ostatný čas som potrebovala na prípravu, že áno.
O druhej sme už obchádzali ŠH Pasienky a spoločne s V. sa zdesili (a takmer pozvraciali) z tej záplavy "emo" detičiek a ostatných... ehm.
Síce som takéto niečo čakala, ale nie až v takomto obludnom zoskupení. Takže sme si vytrpeli štyri hodiny medzi divnými ľuďmi, a nanešťastie, u takého vchodu, kde pred nami stála skupinka drzých Čechov, ktorí sa pokúšali i v tej najväčšej tlačenici vysadať si na plecia a o ďalšie podobné uplatňovanie inteligentných nápadov.
Po šiestej konečne začali púšťať, nastal ešte väčší boj a strata kyslíku.
Keď sme sa dostali cez sekuriťákov s V. dnu, museli sme sa zorientovať a hneď bežať na miesto pred pódiom.
Nastúpení bol už celý prvý a polovica druhého radu. Postavili sme sa teda do druhého, naľavo (čo súviselo i s tým, že som proste musela byť čo najbližšie pri Frankovi) a čakali... čakali...
V. bola za mnou v treťom rade, a počas koncertu sa vzďaľovala čím ďalej viac.
Prvá skupina (bol to festival, čiže spolu s predkapelov MCR tam boli pred nimi tri ďalšie) Metropolis. Nezaujalo, zaujímať nebude.
Potom Desmod a Mindless Self Indulgence (MSI - už nikdy viac nechcem počuť ani jedinú pesničku! Nikdy! To nie je hudba, vrieskať a skákať ako utečenec z ústavu viem i ja).
V. sa vzdialila ešte viac, stála som vedľa slečien 'Mám čierne linky' a niekto sa ma snažil vytlačiť z môjho ťažko udržateľného miesta.
Našťastie som si udržala druhú radu počas toho celého boja o život.
Bolo mi teplo, všetci sa tlačili a myslela som, že to vzdám, lebo MCR neprichádzali pätnásť minút. (V tejto chvíli som už nemala skoro žiadny kontakt s V.)
Predo mnou ľudia si sťažovali a chceli vodu, za mnou si sťažovali na to isté, ale ja som sa nemala komu, takže som držala ústa a balansovala na mieste.
Slečna predo mnou mi gýčovitú kabelku s lebkou nepríjemne zarývala do žalúdka. (Ale aspoň som sa mala čoho zachytiť. ^^)
Keď som myslela, že umieram, tak svetlá zhasli a na pódium konečne vyšli ONI.
Zahodila som za hlavu dajakú tlačenicu, pretože predo mnou stáli naozaj ONI a začali hrať prvú pesničku - This Is How Disappear.
Ďalej si už nepamätám skoro nič. Viem, že som spievala slová, niektoré ani nevedela (falošne a k tomu s mojou angličtinou), jačala, skákala (podupala pár ľudom po nohách), zrejme i hádzala sebou sem a tam... Hypnotizovala som Franka pohľadom a snažila sa zapamätať každý jeho pohyb. Potom som si uvedomila, že som si poriadne neobzrela aj ostatných a tam som pokukovala aj po nich. Nanešťastie, chýbal nám Bob.
Do môjho zorného pola sa dostával teda hlavne Mikey, ale ak som sa postavila na špičky, videla som všetkých pohromade.
Bolo to neuveriteľné.
Pri druhej pesničke som mala pocit, že skapem, pretože som stála niekoľko hodín v vkuse a v tomto tempe skákania s davom mi začalo pichať v boku... ale netušila som do akého tranzu som schopná sa dostať, pretože zrazu som mala neuveriteľné množstvo energie. Ľudia okolo museli byť riadne zdesení.
Frank mal úžasné tričko s nápisom 'I ♥ Gerard' a milo sa uculoval, keď sme mu spievali 'Happy Birthday' k dnešným narodeninám.
Nevidela som ako Gerard objal Mikey, čo ma dosť sere.
Ale zato som mala skvelý výhľad nato, keď sa Gerard... ehm, ohmatával na konci Mami.
Klavirista skvelo prešiel zo Sleep (kapela odišla a vrátil sa len Gerard) do Cancer, ktorý odpieval len s ním.
(V hale to trochu utíchlo, a tak som len otvárala ústa a tak vyslovovala slová, aby nikto nepočul môj strašný spev.)
Domov sme dorazili po dvanástej. Prepotenú pásku na ruke od sekuriťakov som si opatrne prestrihla a odložila na stolík pri posteli. Aby som to mala stále na očiach a nezabudla.
Čo teda nezabudnem.
Dnes by som sa tam chcela opäť byť, mačkať sa a spievať s nimi každé slovo. Nezabudnuteľný zážitok, z ktorého si veľa nepamätám - okno spôsobené toľkým nadšením (a rozdrvením vnútorných orgánov).
Ale šla by som tam ešte stokrát.
Získala som zoznam pesničiek v ich presnom poradí (sama som príliš mimo):
This Is How Disappear
Dead!
I'm Not Okay (I Promise)
The Sharpest Lives
Mama
Cementery Drive
Welcome To The Black Parade
Thank You For The Venom
Teenagers
I Don't Love You
Famous Last Words
The Jetset Life Is Gonna Kill You
Give'Em Hell Kid
House Of Wolves
You Know What They Do To Guys Like Us In Prison
Sleep
Cancer
Helena

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Vaniti Vaniti | 1. listopadu 2007 v 3:20 | Reagovat

Na tento koncert budem ešte veľmi dlho spomínať... A to len v tom najlepšom:) Bez ohľadu na to, že šlo o prvú takúto akciu v mojom živote:) Aj napriek všetkému som si to užila a dúfam, že nebola posledná:)

Doteraz nechápem, ako si sa v tej druhej rade udržala:D Pretože nech som sa ja snažila akokoľvek ocitla som sa nakoniec aj tak niekde vzadu a jediný dôkaz toho, že ešte žiješ, bol obrys tvojej ruky ktorú som ešte mala možnosť miestami zazrieť:D Chvíľami sa mi totž zdalo, že toto nemá šancu prežiť nikto. A zvlášť po nástupe MSI, pri ktorých ma ich oddaní fanúšikovia skoro udupali. Posledných pár pesničiek som ťa nevidela už vôbec bola som tak vzadu, že som sa na to vykašľala a šla si po vodu, ktorú som aj tak nezohnala tak som si aspoň zaspievala trochu bokom od davu Cancer a dúfala, že ťa uvidím po koncerte živú a zdravú:D

Aj napriek vykričaným hlasivkám, boľavým nohám a pohmoždeným vnútornostiam stál koncert zato (stále ma aj tak štve, že som si to blbé miesto neudržala:D ) a kľudne by som si to zopakovala ešte milión krát:)

2 Aurore Aurore | 1. listopadu 2007 v 23:03 | Reagovat

Vaniti: To doteraz netuším ani ja, ako som sa tam udržala a vôbec to naozaj prežila:D Však si videla, ako som sa vďaka mojej "nekonfliktnej" povahe párkrát pozhovárala s tými... tými... no, radšej mlčím:D

Však my si počkáme, kedy prídu znova a znova to roztočíme:D

Girl.world: Už ho tam máš. Našla som tri rôzne odkazy na zdroj, takže som si udala ten, čo bol prvý. A keby že sa mi chce, môžem hodiť ako zdroj youtube a bolo by;)

3 ilian ilian | Web | 5. prosince 2007 v 12:29 | Reagovat

ježiš, přesně ten hle pocit znám, ucccch... a doteď mi z toho meho koncertu nepřiměřen hrabe, lalala

4 Aurore Aurore | 24. ledna 2008 v 14:37 | Reagovat

Ja by som sa tam rada vrátila:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.