Kapitola prvá

16. října 2007 v 21:50 | Aurore |  Daruj mi čas
Daruj mi čas
Osudy hlavných hrdinov sú krehké. Osudy tých vedľajších ešte krehkejšie. Čoby sa stalo, keby Sirius Black neumrel? Ako to ovplyvní život tých, ktorí s ním nemali skoro nič spoločné?
Smrť, ktorá bola odvrátená.
Drobnosti, ktoré dokážu zmeniť svet.

Za beta-read ďakujem Bruji. ^^

Theodorovo zrkadlo
Rýchlo odhodil dnešné noviny a pozrel na mňa. Jeho pohľad bol natoľko víťazoslávny, že som tomu nedokázal neveriť. Vstal a nechal ich ležať na malom stolíku pri kresle. Okamžite som ich chytil a začal behať očami po texte. Písmenká mi skákali sem a tam.
...Ten-koho-Netreba-Menovať sa vrátil do našej krajiny...
...je živý a opäť medzi nami...
...Veď-Viete-Kto nie je mŕtvy...
Naskočili mi zimomriavky a nevedomky som sa viac schúlil do kresla. Cítil som čudný chlad, ako len málokedy.
Je späť. Vrátil sa. Bude nás trápiť.
Živý a opäť silný.
Na druhý deň si o tom všetci šepkali, ale jeho som nikde nevidel. Asi sa hral, že sa mu tá pozornosť nepáči.
To robil vždy. Chlapec, ktorý prežil.
Dni zrazu utekali rýchlejšie a zdalo sa, že bývajú zo dňa na deň kratšie. Prekvapenosť a údiv vystriedal strach a strániaci sa ľudia. Titulky novín patrili obetiam.
"A ten hnusný krvizradca, Sirius Black, je mŕtvy. Škoda, že som nemal príležitosť napľuť mu do tváre," vyslovil to tak bez citov a emócii, že i jeho oči sa oproti tomu nezdali studené.
Sklonil som hlavu a viac nevnímal.
Nemôžem mu odporovať.
****
Pozeral som sa do zrkadla a krivil tenké pery. Vlasy mi chýbali a bez vrások okolo očí som to nebol ja. Nechty som mal obhryzené až do krvi, začal som s tým, keď som si už nemohol dovoliť žiadne cigarety.
"Neobzeraj sa a nalej mi," prikázal mi zo zadnej miestnosti. Tak škrípavý hlas mal len on.
Zamračil som sa na odraz.
Nie som jeho otrok.
"Tak bude to?"
Zrkadlo sa trochu zahmlilo. Asi som sa naň mračil príliš.
Pravdepodobne by bolo pre mňa lepšie, keby vrieskal.
Myslím na to, prečo som ho ešte neopustil. Prečo som ho nenechal presne tu, na tomto nešťastnom mieste, neodišiel a nenechal ho tu zhniť. Tak, ako by to bol urobil on.
Čím to je, že stále stojím pred zrkadlom a vidím tam jeho?
Už ho nemám rád. A pritom ešte stále potrebujem sedieť pri jeho posteli a starať sa o neho. Pri pohľade na jeho tvár cítim ľútosť. Súčasne však musím znášať jeho protivné urážky, z ktorých mi kypí krv v žilách.
Jeho život je môj život. Sme takí spojení tými udalosťami, takí spojení krvou a podobou, že rozdeliť nás nie je možné. Časom ani priestorom.
Vzal som fľašu zo stola a prešiel do jeho izby. Zakopol som o prah a skoro mi vypadla z rúk. Všetky okná museli byť zatlčené. Svetlo by mu mohlo ublížiť.
"Nemehlo."
Ovládol som triašku rúk a priložil mu hrdlo fľaše k ústam. Vyzeral zúbožene. Oči akoby mu mali vypadnúť z očných jamiek, vlasy sa zmenili na šedivé nitky a jeho ruky boli iba kosti zahalené do kože. Chcel si zobrať fľašku sám do rúk, ale nedokázal to. Ticho som tam sedel a pozoroval, ako sa jeho oči čím viac nezúčastňujú.
Nebyť jedného kúzla, jednej nešťastnej nehody.
Priam náhody.
"Nezavadzaj a bojuj!"
Nohy sa mi triasli a každú chvíľu hrozilo, že sa rozplačem.
Okolo vládla bitka. Tá, ktorá rozhodne.
Smrť.
Zaklínadlá.
Vresk.
Na zem dopadali mŕtve tela a zranení. Vzduchom lietali kúzla, narážali do seba a odrážali sa od stien. Všetko bolo nasýtené mágiou.
Nedokázal som to vnímať. Strach, že umriem bol natoľko mocný, žeby som najradšej zaliezol pod stôl, krčil kolená a ticho plakal.
Ale stále som stál uprostred haly a držal prútik.
Jedno kúzlo celou svojou silou udrelo vedľa mňa. Udivene som stál a pozeral na rozvírený prach. V stene bola vypálená diera.
"Theodor, nestoj tam!"
Strhol ma vedľa seba. Ešte som stihol zazrieť jeho nahnevaný výraz.
Nebojoval som.
Rozhodne nie tak, ako sa patrí na Theodora Notta.
Dopil a teraz na mňa hľadel. Neznášal som ten nevraživý pohľad. Vyčítal mi, v akom stave sa teraz nachádzal. Vie, a vďaka nemu to viem i ja, že som na jeho mieste mal ležať ja. Schradnutý, nechcený a slabý.
Lenže taký som bol ja vždy a on sa na to len zmenil.
Slabý. A odkázaný na moju opateru.
Vystrelil na nás kúzlo.
Prekliaty Black.
Uhol som a stratil rovnováhu. Nemohol som inak. Jediná moja záchrana bol on. Jednoducho som musel. Rukou som nahmatal len jeho habitu a potiahol. Neuvedomil som si, čo stojí za ním. V tej chvíli za mňa myslel strach.
Dopadol som tesne vedľa na tvrdú dlážku a uvidel jeho tvár. Prvýkrát taký veľmi vydesený.
Stratil sa v priehľadnej bubline.
Myslím, že nikto sa ani neobzrel, čo sa deje. Všetci predsa tak hrdinsky bojovali. Iba ja a on, rozdelení tou bublinou. Zmizol v urýchľovači. Práve ten urýchlený čas ho zmenil na nepoznanie. Zničil mu zdravie a obral ho o kus života.
Zvláštne. Rozhodujúca bitka sa konala na mieste, kde sa vtedy odohrávala aj prvá po tých rokoch. Ministerstvo kúziel - oddelenie záhad.
Prekliaty Black.
Je to už dávno, čo sa to stalo. Dvadsať rokov.
Prehrali sme.
Viem, že sa ešte niektorí snažili oživiť puto, ale bez Temného pána to nešlo. Báli sa. Čoskoro bol každý chytený a uväznený.
Alebo sa ukrývali ako my. No tých ostala len hŕstka. Vzdali sme sa mágie a museli sa izolovať. Zaplatili sme veľa, aby sme vôbec prežili.
Ani oni neodišli ako šťastní. Medzi tými, ktorých pochovala budova, sa nachádzalo i telo ich hrdinu. Vyvoleného. Ležal tesne vedľa svojho protivníka.
"Na čo to pozeráš?"
Strhol som sa. Stále zo mňa nespúšťal oči. Opovrhnutie a zhnusenie. Bolo to tak vždy, len ja, hlúpy a malý, som to nevidel. Keď ma brával k svojim známym, keď mi mučili pred očami ľudí, ktorých zajali... vtedy som ho bral ako vzor.
Neskôr som urobil svoju prvú chybu, a to sa mi vypomstilo.
Od toho okamihu som bol slaboch.
Neustále som počúval, aké sú slzy zlé. A keď som im dal voľný priechod na pohrebe mojej matky, bol som zlý ja. Mohol som tušiť, že ma čaká trest.
On neplakal. Nikdy.
Pamätám si iba, ako všetkých vyprevadil z domu a otočil sa na mňa. Medzi tými ranami, čo na mňa dopadali, som si uvedomil, ako mi mama chýba. Vravel, že som to mal čakať, a že som sa s tým mal zmieriť, pretože pri jej posteli som stál práve ja. A to on nepochopil.
Ja som bol ten, ktorého ruku držala, keď umierala.
Neskôr sa k tomu už nevracal.
"Na nič," odpovedal som ticho, teda ma ani nepočul.
Zase sa len pozrel vypuklými očami a trasľavo pokrútil hlavou.
"Si hanba našej rodiny."
Hlas mal slabý, ale navzdory tomu sa mi to ozývalo v ušiach.
Chcel som vstať a odísť, ale on ma chytil za ruku.
Zdvihol som zrak a čakal na úder, nadávku... čokoľvek.
Jeden pohľad ma ničil najviac.
"Vidíš toto?" zachrapčal a zdvihol si z krku nejakú retiazku. Bola celkom tenká, zlatá a medailón na konci mal akýsi neurčitý tvar. Prišiel mi prekrásny, až som pootvoril ústa. Nevadilo, že bol už celý hrdzavý.
"Vidím."
"Tento medailón sa dedí už roky z generácie na generáciu. Ja by som ho mal dať tebe - ako svojmu jedinému synovi."
Zvesil si ju z krku a položil na posteľ.
Neviem, čím to v tej chvíli bolo, ale naozaj som veril, že mi ho dá. Že mi položí ruku na plece a podá retiazku. Povie, že napriek chybám, čo som spravil, som stále jeho silný syn.
"Ty toto nikdy nedostaneš."
Realita a sny sú rozdielne. Pocítil som to plnou silou.
Nechcel som to už zhoršiť, a tak som mlčal.
Zvesenú hlavu som na chvíľu podoprel rukou.
V tej chvíli sa zastavil svet. Nedostanem retiazku.
"Nie si môj syn. Môj syn sa by sa za mňa obetoval. Nenechal by ma tu ležať a hniť. Všetko, čo zlé sa stalo, je spôsobené tvojimi špinavými rukami."
Začal sa dusiť od silného kašľa. Tentokrát som mu nepomohol nabrať dych. O chvíľu ho to prešlo, ale to už som stál v obývačke. Rozpadnutá a zatuchnutá.
Bolo tam priam nedýchateľne.
Syn.
Bezmyšlienkovite som hľadel do zrkadla a v rukách si točil retiazku.
Nevšimol si, keď som ju bral. Bolo to náhle, zrazu som ju stískal. Také úžasné mať ju v rukách a možno si ju zavesiť na krk. Byť jednou z generácií.
Medailón sa zablýskal v mojej dlani.
Za chvíľu príde na to, že som ju zobral.
V zrkadle sa odrážali drobné paprsky lúčov a moje vyblednuté oči.
Toľké roky, takí nerozdeliteľní.
Impulz a strach. Medailón v mojich rukách. Prach tých výčitiek a on vzadu.
Nechal som ho tam. Zaprášená cesta, ja po toľkých rokoch vonku, a on sám vnútri. Bezbranný, neschopný ma prenasledovať. Odsúdený.
Nevrátiť sa.
Retiazku som stratil niekde v lese.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ilian ilian | Web | 21. října 2007 v 17:51 | Reagovat

a další kapitola je kde?

2 Leonyda Leonyda | Web | 22. října 2007 v 21:36 | Reagovat

Jej, je z toho cítit taková zoufalost i odhodlání. Moc hezky napsaný. Chci vědět, jak to bude dál, rozhodně :-)

3 Aurore Aurore | 25. října 2007 v 17:32 | Reagovat

Na ďalšej kapitole sa pracuje;) Je už z tretiny napísaná.

Leonyda: Ďakujem:)

Ups, ale zabudla som povedať, že kapitoly na seba nadväzovať nebudú, ehm.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.