Handrová

3. října 2007 v 21:29 | Aurore
Zverejniť alebo nezverejniť? Odkladala som, vylepšovala, rozmýšľala. Dnes som sa ju konečne rozhodla uverejniť. Dávnejšie napísaná poviedka, tentoraz nie fanfikcia. Neobetovaná, plná chýb.
Ďakujem V. a Lizz, že si ju tak ochotne prečítali a povedali svoj názor.
V poviedke sa nachádza náznak slashu.

Handrová
Mám rád búrky. Ale nie tie vo filmoch. Iba tie skutočné.
Od mojich siedmich rokov som ich stále len vyčkával.
Detské časy. Vtedy som mal ešte sny. Ilúzie.
Pery sa stiahli do polovičného úsmevu. Pohár vína stisol vo svojich rukách ako zbraň, až sa hánky zdali celkom biele. Dážď nechal padať drobné kvapky na okenné tabule a hral svoju melodickú hru.
Prečo i ja nemôžem takto hrať?
Sny sú zvláštne. Zmätú vás, na okamih zakryjú skutočnosť a ukážu vám všetky keby, ktoré sa môžu udiať. Ocitnete sa vo vlastnom svete, vymyslenom, fantastickom. Tam, kde zlo, smútok a strach nemá príležitosť zaútočiť. Rozdupať vás ako skutočný svet naokolo.
Vzal fľašku a nalial si plný pohár krvavo červenej tekutiny. Pozoroval ju, snáď hypnotizoval a opäť cítil to horko v hlave, keď si pohár priložil k bielym perám. Pohárik otočil do seba a sila červeného vína sa mu rozliala do žíl. Každý večer ten istý stereotyp. Ticho, jeho fľaška a spomienky.
Nemám ich rád. Tie sny. Kedysi som nimi žil. Vymýšľal si svoj svet, v ktorom som bol hlavným hrdinom. Nie len vedľajšou postavou v nejakej hre, zhodou okolností nazývanej Život.
Stojím tu. Na doskách a cítim ich pohľady. Bolia ma. Stále. Sú tak bodavé a chladné. Občas medzi tými tvárami vidím úsmev. Nebadaný. I ten bolí.
Položil pohár naspäť. Cinklo to, keď sa dotkol sklenenej dosky stola. Stále mal na perách úsmev. Neúprimný.
Povedal by, že je sarkastický.
Nechty zaryl do poťahu svojho kresla.
Vždy, keď pršalo, sedel som pred oknom. Snažil som sa spočítať kvapky, ktoré po ňom stekali až na samý kraj a pritom som prstom obkresľoval ich kľukatú cestu. Nikdy som to nedokázal, no ani raz ma to cez zamračení dni neprestalo rozptyľovať.
Pamätám si i na odraz, ktorý sa vždy odrážal v okne. Bol zahmlený, ale občas ukazoval pravdu viac ako zrkadlo. Raz som jedno rozbil. Len tak, od zlosti.
Videl som na bledej tváre dve tmavé oči. Zamyslené a hlúpo hladiace.
Nikdy som nehovoril pred cudzími ľuďmi. I tak ich nikdy netrápilo, či chcem niečo povedať. Som len postava.
Pomaly prechádzal bielym bruškom prsta okolo žily na svojom zápästí.
Za oknami obloha potemnel ako jeho osamotené myšlienky. Atrament sa rozlial po papieri.
Bol odsúdený na temnotu, ktorú si sám vytvoril. I keď vonku svietilo slnko, on si v hlave maľoval čiernou.
Ticho odfrkol.
Hlavu pretočil na bok a zahľadel sa do diaľky. Sklenený pohľad v jeho očiach tmavol, ako postupne oblaky zaťahovali oblohu. Hltali ju, tak ako jeho hltal jeho strach a sebaľútosť.
On sa bojí?
V škrupinke dospelého muža sa skrýva malý chlapček.
Smutné.
V podstate som nikdy nepočul svoj hlas. Nikdy to nebol naozaj on. Niekedy bola v pozadí cítiť arogancia, inokedy klamstvo. Všetko okolo mňa, všetky moje pocity dodávali môjmu hlasu prifarbenia. Nemohol som byť úprimný. Ešte nikdy.
V hlave mu začali podvedome vystupovať obrazy. Čiernobiele ako jeho postava medzi tými farbami.
Chcel ich zahnať, občas úpenlivo zaprosil. Ale ovládli ho. Tak ako on ovládal svoje prsty, keď bral do ruky pohárik, obrázky minulosti ovládali jeho.
Jeseň
"Nechceš pomôcť?"
Sedel sám na detskom ihrisku. Na lavičke pod stromom, po ktorom cez deň lozili deti.Lístie už celkom opadalo.

Niekto k nemu opatrne našľapoval cestu. Škaredo sa obzrel po prichádzajúcom.
"Čo chceš?"
Agresivita v jeho hlase bola počuť viac ako pred hodinou.
Sklonil hlavu. Znova zdvihol zrak, keď sa usadil vedľa.
"Počul som, čo sa stalo. Je mi to ľúto."
Hnevom zovrel päste.
"Ako to vieš?"
"Počul som, ako sa o tom bavia na chodbe a..."
"A pridal si sa k ohováraniu? Ďakujem, to nepotrebujem, vypadni!"
Chcel kričať, chcel plakať a on mu v tom bránil. Tak sa neponíži, aby sa nechal ľutovať.
Odklepával popol z cigarety. Vždy, keď potiahol a vydýchol, pocítil, ako mu pľúca strháva od smútku, ktorý vypúšťal von spolu s tým prekliatym dymom.
"Vieš, poznám to, zažil som to. Len u mňa to bola sestra."
Zdvíhal sa vietor a obom zúrivo udieral do tváre. Sedeli tam a nič nehovorili.
Spoločnosť mu vadila, ale zároveň ho upokojovala. Cítil, že môže nenávidieť. Svet, ľudí okolo. Aj keď ten sediaci mu chcel len pomôcť.Nenávisť bola ďalší pocit a prekrýval iný - ten bolestnejší. A to ho zatiaľ držalo v pokoji.
"Nevzala si život, ale umrela. A mňa to bolelo. Keď som bol sám, chcel som spoločnosť a keď som ju mal, tak som kričal, nech mi všetci dajú pokoj. Trvalo to a doteraz som sa nespamätal. A nikdy sa to ani nestane. Ale poučil som sa. O živote."
Jeho hlas bol tichý, ale zároveň dosť hlasný na to, aby prekričal v jeho ušiach vlastný rev myšlienok.
"Mamu ti to nevráti, tú ti nevráti nikto a nikdy."
Znova bol ticho, ale on to nebral osobne. Stále tam sedel a občas povedal pár viet. Nečakal odpoveď.
Jediné, čo si pamätá z toho večera, je vŕzganie starých hojdačiek a jeho hlas.
*
Je veľa vecí, ktoré nemám rád. Je tu sused, ktorého nemám rád. Sú tu noviny, ktoré nemám rád. Nemám rád jedlá z reštaurácie na rohu.
Ale to, čo skutočne, celým svojím podvedomím a vedomím, nenávidím, som ja.
Keď sa pozerám na svoju tvár, mám pocit, že vidím len nejakú pokrivenú masku. S úškľabkom. Cinickú napodobeninu niečoho, čo má vyjadrovať pocity. Čo má mať dušu.
Snažil sa zabudnúť. Túžil po smrti, tak ako ľudia túžili po šťastí. Nikdy si ale nevzal nič, čo by ho na hranicu smrti dostalo. Lebo vedel, že chcel cítiť a zažívať utrpenie. Zaslúžil si ho. Ráno sa prebúdzal a večer zaspával. Bez rozmýšľania chodil do práce, bez citov sa zhováral s ľuďmi, bez cieľa sa snažil prežiť.
V tejto hre.
Zima
"Tu máš bábiku. Bola mojej sestry. Po tom, ako umrela, som ju mal stále u seba. Neviem prečo, ale mal som pocit, že kus nej zostal v tej bábike. Mala ju rada."
Podal mu handrovú bábiku a ľahko sa usmial.
On sa neusmial, ale je ho spoločník poznal, že mu je vďačný. On to vedel vždy. Keby to nevedel, povedal by mu to.
Sám nikdy nehovoril veľa, ale jemu to nevadilo. Tvrdil, že si rád vychutnával napäté ticho, ktoré panovalo medzi nimi. Vraj malo vždy príchuť čokolády. Niekedy horkej, niekedy sladkej.
Cítil teplo. Zvláštne návaly citov, keď sa ho dotkol.
A pritom ich občas cítiť nechcel. Chcel ich umlčať. Zničiť. Roztrieštiť na tisíc kúskov.
Lenže sám tušil, čo by sa stalo potom. Sám by sa musel stať tými kúskami.
A on musel byť celok. Predsa silný.
Prstami jemne prešiel po plavých vláskov bábiky a v duchu sa usmial. Bol si istý, že jeho spoločník to videl.
*
Dnes celý deň pršalo. Myslím, že to bolo mne napriek. Nechcel som, aby pršalo.
Malo svietiť slnko. Ona to tak mala rada. Už ako malému mi vravela, že slnko jej prináša radosť.
Ale dnes bolo zatiahnuté. A jej tvár by bola zatiahnutá rovnako, keby mohla.
Nechcel som, aby dnes pršalo.
Nerád ju chodil navštevovať. Patrilo to tam iným, nie jemu.
Zovrel ju v náruči. Jeho maličkú. Jej šaty boli trochu málo otrhané, ale jemu to nevadilo.
Bola jeho.
Pripomínala. A on si rád pripomínal.
Jar
"Prečo si to urobil?"
Ticho, ktoré bolo v jeho hlase ho desilo. Počuť krik by bolo v tej chvíli lepšie.
Mykol plecami.
Sedeli v aute a on v rukách zvieral krabičku od cigariet.Nechcel byť nervózny.Tušil, že jeho pohľad si mučivo žiada odpoveď.
Týral ho.
"Sľúbil si, že to už neurobíš..."
Neplakal. A to ho mrzelo. Keď neplakal, znamenalo to, že na to nemá silu.
A tentoraz to bol on, kto mu ju vzal.
Uprel pohľad na palubnú dosku. Bolo to tak jednoduchšie.
"Znova si mi ublížil."
Nepozrel do jeho tváre. Tušil by, čo by uvidel, a to sa mu nepáčilo.
"Kurva, prečo?"
"Pretože som sviňa. Vedel si to. Nemal si sa so mnou púšťať. Dal som ti varovania."
Zvaliť vinu naňho. To teraz chcel. Zbaviť sa špiny, ktorú mu večne pálila vnútro.
"Ty nie si sviňa. Ty len ňou chceš byť."
Dvere o chvíľu klapli. Otočil hlavu, ale tam už nikto nesedel. Mal poslednú možnosť vidieť jeho tvár, ale on sa medzitým vyžíval sám v sebe. Vo svojej tme.
Chcel byť sviňa.
Hviezdy v ten večer nežiarili.
*
Chcel by som mať moc. Moc sám nad sebou. Ale ja ju nemám.
Už nikdy nebudem žiariť. Už nebudem mať vedľa seba neho. S ním odišla nádej.
Aké patetické.
Uškrnul sa. Sám nad sebou.
Znovu ju hladil po vlasov. Tentoraz už boli drsné. Vôbec nie jemné. Ako kedysi.
Prstami objal fľašu. Nežiariť. Oči dokorán, ako mŕtvy.
Pohár sa vyšmykol z jeho zmeravenýchprstov.
Na koberci videl krv, nie víno.
A medzi črepmi sa zračila minulosť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Vaniti Vaniti | 3. října 2007 v 22:19 | Reagovat

Neni začo a hocikedy aj nabudúce:) Tá poviedka sa mi veľmi páči a som rada, že si sa ju nakoniec rozhodla zverejniť:) Ten štýl, ktorým si to napísala je skvelý:)

Tak. Čo viac k tomu môžem ešte dodať?:) Teším sa na ďalšie poviedky:-*:)

2 Rhiannonn Rhiannonn | E-mail | Web | 3. října 2007 v 22:57 | Reagovat

Mám dojem, že tentokrát komentář vynechám. Musím si ho totiž promyslet. Tahle povídka si totiž zaslouží promyšlený komentář. A já se teď nedokážu soustředit. Musím totiž přemýšlet. Nad touto povídkou... Pro teď snad jenom:

díky...

3 ilian ilian | Web | 4. října 2007 v 19:53 | Reagovat

asi začnu mít ráda slash... jinak nemám nic víc, co bych k tomu dodala a i kdybych k tomu něco měla, stejně bych to nedokázala vyjádřit slovy, no, to je asi tak všechno, co jsem chtěla...

4 Lizz Lizz | Web | 4. října 2007 v 21:34 | Reagovat

Aurore, já už jsem ti komentáře psala po icq.:) no, tak nevím, co napsat, abych se neopakovala...:)

Výborná povídka. Jestli jsou tam chyby ve slovenštině, to nemůžu posoudit, ale jinak to bylo výborné. Ta výstavba toho textu, anafory, myšlenky a vůbec všecko, prostě výborné:)

Jo, a ani bych nenapsala slash, spíš "mezi řádky čtěte, že ti dva spolu něco měli";))))

5 Aurore Aurore | 7. října 2007 v 17:03 | Reagovat

Vaniti: Ďakujem zlato, tvoje komentáre sú strašne milé;)

Rhiannonn: Ja hovorím díky:)

ilian: Nemám slov:) Ďakujem.

Lizz: Áno, je tam len náznak slashu;) A naozaj som rada, že sa to páčilo, takisto ďakujem:) *rozpaky*

6 Leonyda Leonyda | Web | 14. října 2007 v 15:54 | Reagovat

Nemám slov... krásně napsaný, procítěný, temný a depresivní a tak emotivní... nádhera...

7 Aurore Aurore | 14. října 2007 v 22:29 | Reagovat

Leonyda: Vyrážaš mi dych, strašne moc ďakujem:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.