Pochovaná

17. září 2007 v 16:27 | Aurore |  Jednorázovky
Čím ďalej píšem viac klišéovito.
Lizz mi raz venovala poviedku na zlešenie nálady, takže táto je pre ňu.
Nie všetci môžeme byť hrdinovia do konca.
Za beta-read patrí ďakujem Bruji.



Ledva stála na nohách. Silno jej držali ruky, aby jej zabránili v úteku. Priam ich drvili.
Nemohla sa hýbať.
Držali ju tými rukami, ktorými pred pár minútami vraždili.
Mala pocit, že práve na tých miestach ju koža pálila.
Bola taká slabá.
Pozerala sa pred seba a snažila sa dať najavo pohŕdanie, ktoré cítila voči nim. Voči vrahom.
A pritom sa pokúšala nehľadieť do jeho tváre s prázdnymi očami.
Ležal tam. Mŕtvolne bledý.

August 1984

"Neville, kde si?" volala naňho a prehľadávala malú izbu.
Schoval sa a odmietal sa ukázať. Všetko len preto, že mu uvarila na obed jeho neobľúbené jedlo.
"Neville?" odhrnula zelený záves, aby uvidela krčiaceho sa chlapca.
"Čo som ti hovorila o týchto tvojich hrách?" prísne sa pozrela a vytiahla chlapca na nohy.
Oprašovala mu oblečenie od prachu a pritom mu dohovárala.
Nevnímal jej poučovanie. Len trucovito pozeral pred seba a mrmlal si nejaké slová.
Zmĺkla a v tom tichu, ktoré sa roznieslo po miestnosti, spoznala, že je to neznáma pieseň.
"Neville, čo si to pospevuješ?"
Pomaly otváral a zatváral malé ústa.
"Pesničku, ktorú ma naučila mama."
Ľútosť jej zovrela srdce. Chýbala mu.
A ona mu ju nikdy nemohla nahradiť.
"Povedala, že si po mňa prídu," zašepkal.
Skoro ho nepočula.
"Kto? Kto si ma po teba prísť?" nervózne naňho pozrela.
"Oni. Tí, ktorí ublížili mame a ockovi," zamračil sa a pery sa mu roztriasli.
Nestihla ho upokojiť, aby sa nebál. Zaliezol späť do svojej prachom zapadnutej skrýše.
Počula, ako si pospevuje.
"Rada ťa opäť vidím, drahá," prehovoril nepríjemný hlas a ona zacítila na krku čiesi ruky.
Možno tým, že bola tak blízko smrti alebo možno len preto, že to mohla tušiť, vedela, komu patria.
Prsty sa jej ovinuli okolo krku a ona zacítila tesne pri uchu dych.
"Zomrieš rovnako ako tvoji milovaní," zasmiala sa žena a silno jej stisla hrdlo.
Domnievala sa, že je to iba zvrátená hra, ale kyslík jej začal o chvíľu dochádzať. Chcela sa im vykrútiť, ale nejaké ruky jej v tom bránili.
"Bella, dočerta, čo to robíš?"
Ďalší hlas preťal ticho. Tentoraz mužský.
Poznala ho.
"Nie si tu jediná, ktorá sa chce pobaviť!"

Október 1989

"Už tisíckrát som ti hovorila, aby si tam neliezol! Vôbec ma nepočúvaš! Uvedomuješ si, že sa ti mohlo niečo stať? Neberieš na mňa žiadny ohľad a ja sa tu môžem zblázniť od strachu..." zmĺkla, keď uvidela, že mu po tvári tečú malé slzy.
Na sekundu ho chcela objať a povedať, že to tak nemyslela.
Zvrátila túto myšlienku.
Bola to zlá myšlienka.
Musela byť prísna.
Jedine tak ho niečo naučí o tomto svete.
Nikdy nedovolí, aby sa mu niečo stalo.
"Choď to pozbierať a vráť sa, až to bude naozaj všetko na mieste," prísnym tónom ukončila rozhovor.
Videla, ako si utrel uslzené oči do rukávov svojho trička a potichu pri tom vzlykal.
Odvrátila sa.
Pocit viny jej nahlodal svedomie, či je toto správne. Je to ešte dieťa.
Vrátila sa ku krájaniu zeleniny na večeru.
Musí byť prísna.
To je to jediné, čo musí robiť.
"Povedz mi, aké to je? Ostať sama? Prežiť celú svoju rodinu?"
Vysmievala sa jej a ona tomu nemohla zabrániť.
Úbohá stará žena.
Kľačí pred smrťožrútmi.
Nabrala vzduch do pľúc a chcela sa postaviť. Zhodili ju na zem a smiali sa.
Nenávidela ich smiech.
Na dlážku dopadali jej slzy.
Musí byť silná.
Chce byť silná.
"Dúfam, že si rovnako užívaš svoje posledné chvíle života."
Hlas, ktorý prahol po smrti.
Hlas jej nepriateľa.
Hlas jej vraha.
"No tak? Povedz!"
Znova a znova sa jej prihovárala, provokujúc, len aby jej mohla dať ďalšiu dávku bolesti.
Videla jej v tvári chorobnú túžbu po bolesti. Po ničení a zabíjaní.
Preklínajúc sa dala aspoň na kolená.
Uhladila si lem modrých šatov.
Dôstojnosť stratila dávno.
"Si..." zachrapčala a utrela si pramienok krvi, prúdiaci z úst.
"Prosím? Nie je ti nejako dobre rozumieť," opäť sa smiala škrekľavým smiechom.
"Si len vrahyňa! Nedovolím, aby si ubližovala i ďalším!" s námahou vyslovila slová a dávala do nich všetku svoju nenávisť. Nenávisť k nej a jej hlasu.
"Chceš mi zabrániť?" zohýnala sa nad ňou a v očiach mala radosť, že jej korisť sa bráni. To jediné bola. Jej korisť.
"Ja ti zabránim!"
Pozerala jej do očí a snažila sa tváriť rovnako. Akoby to bola len hra. Akoby nemala každú chvíľu umrieť.
"A ako? Ha? Pozri sa na seba, čo je z teba! Si nič, úbohé nič, s ktorým si budem robiť, čo chcem!" silno ju držala za tvár svojimi kostnatými rukami.
"Som aspoň viac ako ty!"
Snažila sa zbaviť jej špinavých rúk.
Tými rukami jej vzala to, čo milovala.
Rozosmiala sa.
Zase.
"Asi ti ešte nestačilo!"
Zvuk opätkov sa vzdialil.
"Crucio!"
Jej telo ovládla bolesť.
Všetko je stratené.

Marec 1993

"Neville, bola som v Šikmej uličke a priniesla som ti nové habity. Nieže ich uvidím o pár mesiacov doničené, ako boli tieto. Budeš nosiť zásteru, ak sa nevieš aspoň raz neobliať elixírom."
Vyšla po schodoch do jeho izby. Tam trávil všetok svoj čas.
"Neville?"
Dvere boli otvorené.
Prepadla ju panika. Nechala ho tu predsa tak dlho samého. Niečo sa stalo.
Vreckovkou si utrela pot a hľadala známky boja. Nikde nič. Žiadna stopa. Je preč.
Usedavo sa rozplakala. Musí zavolať pomoc. Veď ho uniesli. Môže byť v tejto chvíli mŕtvy.
"Stará mama? Čo sa stalo?"
Myšlienky na jeho smrť sa rozplynuli. Ako dym.
"Kde si bol? Ako si mohol odísť? Bez toho, aby si mi dal vedieť?"
Bezradne na ňu hľadel. Vlasy mal mokré. Pršalo.
"Bol som vonku. Myslel som, že ti to nemusím hovoriť, keď si..."
Zmĺkol, keď mu vrazila facku. Ublížene na ňu pozrel. Vedela, že zadržiava slzy.
"Nech sa to neopakuje, nikdy!"
Rana do chrbta jej vyrazila dych. Bolesť jej zahmlievala i tak slabý zrak.
Musí ukázať, že sa ich nebojí.
Ale ona sa bála.
"Nie si taká silná, ako sa zdalo, že, drahá?
Chytila ju za zlomenú ruku a ťahala cez miestnosť.
Nedokázala potlačiť bolestné zhíknutie.
Smrťožrútka ju postavila na nohy a držala pred sebou ako handrovú bábku.
"Pozri sa naňho!" zvreskla a zatriasla ňou.
Zavrela oči a držala viečka stisnuté. Ona nechce.
"Povedala som, aby si sa naňho pozrela!"
Otvorila oči, ale svetlo bolo príliš ostré.
Žmúrila a pred sebou rozoznala siluetu.
"Tu je tvoj hrdina!"
Telo.

December 1996

"Zajtra ich pôjdeme navštíviť," oznámila mu a pritom utierala slávnostný príbor.
"Dobre," odpovedal, hladiac von z okna. Snežilo. Vločky dopadali na parapetu a on ich rukou zhŕňal na jedno miesto.
"Čo keby si mi trochu pomohol? Nezvládnem všetko pripraviť sama," položila na stôl svietnik a mávla prútikom.
"Dobre, stará mama."
"A netvár sa tak," napomenula ho.
"Prečo tu nemôžu byť s nami?"
"To nie je možné, to dobre vieš," vyčítavo naňho pozrela.
"Tam im nie je o nič lepšie. Vedel by som sa o nich postarať."
"Nevedel, netrep hlúposti. Tam sa o nich postarajú najlepšie."
Položila na stôl taniere s pozlátenými okrajmi.
"A vedel."
Odložila vidličky.
"Je Štedrý deň, Neville, a ja nemám náladu sa o tom baviť."
Ticho.
"Dobre," rezignoval.
"A teraz mi dones z kuchyne tie poháre. A dávaj pozor."
Uhladila obrus a kývla hlavou dozadu.
Položila hlavu do dlaní, keď sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla.
"Vidíš, je mŕtvy! Tak ako o malú chvíľu budeš i ty!"
Pomaly strácala vedomie.
"Povedz - prosím a ja ťa zabijem hneď!"
Ťahala ju za vlasy a tentokrát slzy nezadržala.
Mala pravdu. Bol mŕtvy. Jej chlapček bol mŕtvy. Nebolo to správne, že všetkých prežila.
Mala umrieť v pokoji, s pocitom, že jej blízki sú v poriadku.
Lenže ona tu stojí vedľa ženy, ktorá jej postupne, ako roky plynuli, brala všetkých jej najbližších.
Pozerá na telo človeka, kvôli ktorému mala žiť. Ktorého chránila celý svoj život.
A nakoniec...
"Neville," zašepkala a prekvapilo ju, keď ucítila, že ju nikto nedrží.
To meno vyslovila len málokedy bez karhavého tónu. Bolo to bolestné uvedomenie. Tvrdé. V tej najhoršej chvíli.
"Stačí jediné slovo a ja ukončím tvoj život!" pripomenula jej a krúžila okolo mŕtveho tela.
Hnusila sa jej radosť, ktorá z tej ženy vychádzala pri pohľade na utrpenie.
"No tak, Augusta, povedz to!"

Máj 1999

Na privítanie ju objal. Láskyplne.
"Už dlho som ťa nevidela. Som taká rada, že si prišiel," hladkala ho po tvári a on sa usmieval.
Ten úsmev jej chýbal.
"Dáš si čaj alebo niečo iné?"
"Iba ten čaj, ďakujem," posadil sa za stôl, keď si odložil kabát. "Pomôžem?"
"Nie, len si sadni, donesiem to sama. Citrónový bez cukru?" zavolala z kuchyne.
Jej vnuk dokončil vzdelanie a chystal si kariéru. Hrdinsky bojoval pri poslednom súboji vedľa svojich priateľov.
Bola hrdá.
Ozvalo sa tiché klopanie na dvere. Znepokojene odložila šálku a otvorila dvere.
"Harry?" počula, ako zavolal priateľovo meno za jej chrbtom.
"Čo sa deje?"
"Dobrý deň, ahoj Neville."
Ani si nechcel vyzliecť kabát.
Oči mu behali po miestnosti. Bál sa.
"Mám zlé správy. Nemocnicu svätého Munga dnes večer podpálili. Smrťožrúti," mladý auror pozeral na svojho spolužiaka, ktorému šálka vypadla z ruky a na podlahe sa roztrieštila na kúsky.
Musela si sadnúť. Srdce sa jej rozbúchalo. Ruky roztriasli.
"Nikto neprežil."
"Tak, ideme sa ďalej hrať?"
Smiech. Stále to isté.
Bolesť a jej smiech, zmiešaný so slzami a odporom.
Je tomu koniec?
Existuje vôbec?
Je to trest za to, že ho neochránila?
Zviezla sa popri kamennej stene a pozrela do tváre svojho vnuka.
Ústa mala vyschnuté.
Ani ich už nevedela otvoriť. Nepočula slovo, ktoré povedala, cez tú bolesť v hlave.
"Prosím."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Vaniti Vaniti | 17. září 2007 v 19:11 | Reagovat

Myslím, že lepšie si na novom ani začať nemohla:) je to krásne. Naozaj:)

2 Rhiannonn Rhiannonn | E-mail | Web | 17. září 2007 v 20:43 | Reagovat

To je...nepřekonatelné.

Že prý píšeš klišovitě.. Já v tom klišé nenašla - tolik mě strhly emoce a děj. Krátké vsuvky vzpomínek dávající povídce netušený 5 rozměr. Ten 4. tam udělal výborný objektivní, realistický a přesto naprosto vhodně sedící popis. Bez emocí, ale emoce prožívající. Bez zbytečného sentimentu, zároveň ale dává dost prostoru pro smutek. Já...nevím, co říct, dnes to na dlouhý rozbor nebude. Prostě není co dodat, není co vytknout. Příliš jsi mě strhla dějem, příliš jsi mi tím vyrazila dech.

A pak že si nezasloužíš označení skvělá spisovatelka....

Rhiannonn :)

3 Lizz Lizz | Web | 17. září 2007 v 20:52 | Reagovat

Já souhlasím s Rhiannon. Klišé tam nebyly (za klišé bych považovala věty typu "a když ji přemohla nesnesitelná bolest, stejně se vzepjala" atd. podobné MS kecy).

Ty anafory (opakování počátečních slov ve větách, které jdou po sobě) se mi moc líbily, byly tam, kde textu přidaly na emotivnosti, nebyly navíc.

Thumbs up, Aurore. Kdybych nevěděla, kolik ti je, řekla bych, že tohle napsala autorka i starší než já. Moc se těším na další povídky od tebe.

A velice děkuju za věnování.

4 Aurore Aurore | 18. září 2007 v 18:23 | Reagovat

Rhiannonn: Som v rozpakoch. A vlastne ani ja neviem čo poriadne povedať, lebo obyčajné ďakujem by bolo...  obyčajné;)

Ale nenapadá ma nič iné ako to ďakujem. A naozaj veľmi, lebo tento komentár ma potešil a nadchol a ja neviem čo ďalej... :D

Lizz: Rozpaky pokračujú. Som naozaj veľmi rada. Nie, ja som veľmi veľmi rada:)

Ďakujem. Miliónkrát:D

5 Leonyda Leonyda | Web | 14. října 2007 v 15:23 | Reagovat

Wow, až mně z toho mrazilo v zádech, když jsem si ty scény vybavila. Smutné, temné a děsivé, ale nádherně zpracované. Krásné Aurore, opravdu...

6 Aurore Aurore | 15. října 2007 v 7:38 | Reagovat

Leonyda: Ďakujem;))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.