Hrnček slečny Lovegoodovej 2/2

15. září 2007 v 15:23 | Aurore |  Hrnček slečny Lovegoodovej
Druhá časť

"Chápem, je to rušné obdobie. Hermiona spomínala, že i ona má teraz toho veľa. Zrejme nie je ľahké zvládať tie decká v škole," hovoril, kým zvedavo obdivoval výklad menšieho kvetinárstva.
"Ktovie, kde berie tú trpezlivosť. Ja by som to nikdy robiť nemohla. A čo Ron?" nenápadne z neho ťahala informácie o svojich priateľoch.
"Vrátil sa teraz zo služobky, ale po svadbe znova odchádza. Proste si nedá pokoj a užíva si staromládeneckého života."
"Mimochodom," otočil sa na ňu a znova sa usmial, "vyzeráš skvele i napriek tej práci, ktorá ťa, ako vidieť, vyčerpáva," pokýval hlavou.
Začervenela sa a zamumlala ďakujem. Prijímať komplimenty - to bola jedna z vecí, ktoré si neosvojila.
"Ešte stále bývaš s tou Daisy? Bolo to milé dievča..." nadviazal na ich posledné stretnutie u nej doma.
"Oh, nie, už nie..."
Daisy bola jej štvrtá spolubývajúca. Vydržala s Lunou najdlhšie. Bola taktiež auror ako Harry a veľmi šikovná kuchárka. Tak si ju Luna pamätala.
Mala nad štyridsať, ale stále ducha dvadsaťročného človeka.
Rozumeli si výborne. Luna mala konečne pocit, že si našla priateľku na celý život. Vôbec jej nevadilo, že sa v jej malom byte tlačia i s jej synom.
Nevydržalo to večne..
Daisyn syn ochorel a zomrel.
Mal nevyliečiteľnú chorobu. Luna si nepamätala meno tej zákernej veci, ale videla, čo to s ľuďmi urobí.
Najhoršie spomienky mala na posledné dni.
Vtedy, keď bolo jasné, že smrť sa blíži a ona to nemohla zastaviť.
Keď počula Daisy plakať v kúpeľni, ale nevedela ju utešiť.
Daisy to niesla veľmi zle. Tak zle, že ju museli hospitalizovať u Munga, lebo v práci z vyčerpania omdlela.
Luna sa potichu trápila s ňou.
Čo povedať Daisy? Že to bude v poriadku? Že sa nemá trápiť?
To by nikdy nemohla.
Sama deti nemala ,ale dobre vedela, ako bolí strata milovanej osoby.
Daisy sa rozhodla odísť. Nie z bytu, nie z mesta, ale rovno do iného štátu. Písali si skoro pravidelne. Momentálne Daisy pracovala v Írsku.
Vrátila sa späť od svojich chmúrnych spomienok do uličky, v ktorej práve vypli pouličné osvetlenie.
"Bývam sama," oznámila mu.
"Tak máš aspoň pokoj," zvesela ju potľapkal po chrbte.
"Tak to máš pravdu. Iba... občas je to otrava," smutne sa pousmiala.
Zatváril sa súcitne. Akoby mal pocit, že nutne potrebuje utešiť.
"To sa spraví. Čudujem sa, že ešte nebývaš s nejakým svojím novým priateľom."
Vyprskla v hlasný smiech.
Ona a muži.
"Nehovor, že nemáš ani nikoho vyhliadnutého," podpichol ju.
"No, dá sa povedať, že mám," opäť očervenela a spomenula si na Thomasov úsmev.
"A kto to je? Hádam to nemusím z teba dolovať!"
"Kolega z práce. Je celkom milý," červenala sa ďalej.
Neville nahodil chápavý pohľad.
"A načo čakáš? Kým ti ho nejaká preberie? Musíš sa ozvať ty, ak nemá on odvahu," vysvetlil a zatváril sa vševedúco.
"Neville Longbottom mi dáva rady ohľadom vzťahov?" otvorene sa rozosmiala.
"A čo je na tom také vtipné?" tváril sa naoko urazene.
Jej veselý smiech sa ozýval od stien stíchnutých bytoviek.
"No, všetko... prepáč, ale nemôžem tomu uveriť. Stále ťa mám pred očami ako Nevilla zo školy, ktorý by niečo takéto nikdy nepovedal," utrela si oči.
"Vlastne, stále som to ja. Občas to pocítim. Iba s nejakými tými vráskami a možno väčšou dôverou vo svoje schopnosti. Všetci sme to my. Je jedno, ako dlho sme sa nevideli, ako inak sme začali žiť, koľko ďalších ľudí sme stretli. Len sme zostarli a zažili nové veci, ktoré nás ovplyvnili. Ale stále sme to my. Ja ten hanblivý Neville a ty tá - bez urážky, Luna so šialenými nápadmi," dohovoril a zahľadel sa do ďalšieho výkladu.
Pousmiala sa.
Naozaj zvláštne.
Neville Longbottom jej dáva rady do života.
Rozišli sa na ceste k nej domov. Stihol ju ešte pozvať k nim na večeru. Sľúbil, že pozve i ostatných a pokecajú ako za starých čias.
Dokráčala pred vchod bieleho domu na rohu a vytiahla kľúče. Každý inej farby. Zeleným si odomkla.
Nestihla ani zavrieť a doniesli sa k nej rozzúrené hlasy troch osôb.
"Prosím vás, prestaňte sa hádať, to nie je ničia vina!"
"Ale je! Keby tu niekto vedel opravovať elektrinu..."
"Prosím? Čo sa mi tu snažíte naznačiť? Že neviem robiť svoju prácu?"
Prevrátila oči. Zrejme zase vypadol prúd v celom dome. A pán Mayers z tretieho sa ho asi znova snažil opraviť.
Prúd skončil neopravený ako každý mesiac a pán Mayers sa dole hádal so správcom domu a slečnou Robertsovou - šesťdesiat triročnou pani z prvého poschodia.
Prešla k výťahu s natiahnutou rukou, ale došlo jej, že nepôjde.
Musela teda prejsť okolo rozhádanej trojice.
Po schodoch vyšla na prvé poschodie a zastala pred jednými z dverí.
Všetci stáli v kruhu v županoch a dohadovali sa jeden cez druhého.
"Povedal som predsa, že..." začal správca a vrhal nepekné pohľady na elektrikára s náradím.
"Prepáčte," prerušila starého muža a podišla bližšie.
Nechápavo sa na ňu otočil.
"Len by som chcela vedieť, kedy teda tá elektrina zase pôjde?" spýtala sa ho a milo sa usmiala.
Aj keď si to nerada priznávala, muklovské výrobky si obľúbila a rada ich používala.
" A vy ste?" nepríjemne sa opýtala stará pani.
"Lovegoodová, z piateho."
"Takú nepoznám," odvetila šedivá paní a podozrievavo si ju merala.
"Včera sme sa stretli vo výťahu," snažila sa jej oživiť pamäť Luna.
"To by som si pamätala!"
"Tak potom mi je záhada, prečo sa ma pýtate, kto som," pokrčila plecami.
"Ste nejaká drzá, viete o tom?" stará pani na ňu nahnevane pozerala.
Luna si vzdychla.
Nepamätali si ju.
A to býva v tom dome šesť dlhých rokov. Za celý čas si ju nedokázali zapamätať. Toľkokrát sa stretli vo výťahu, na schodoch a pri bráne. A aj tak si nikto nepamätá mladú plavovlasú ženu z piateho.
Zvykla si.
"Len to opravte, prosím," povedala hlasom, akoby sa nič nebolo stalo a vyšla po schodoch.
Fialový kľúčik zapadol na svoje miesto v zámke.
Vošla do bytu, kde každá stena mala inú farbu a ktorý bol v tej chvíli presvetlený ranným slnkom.
Zívla.
Urobila presne to, čo pred tromi hodinami.
Zakopla o ten istý koberec, ibaže tentoraz nie preto, že by nevidela pod nohy.
Na linke na ňu čakal zvyšok kávy.
Prútikom si ju ohriala a natiahla sa za čiernym hrnčekom.
Zarazila sa.
Chytila ho za uško a položila na dno umývadla.
Vytiahla červený..
Svoj hrnček.
Tam patrila jej káva.

Znova sa usmiala.
Položila si kávu na jedálenský stôl a vytiahla zo skrinky v obývačke pergamen, nové brko a atrament.
Chvíľu písala zohnutá nad stolom a potom brko odložila
Pergamen si po sebe prečítala a položila vedľa hrnčeka.
Musela počkať, kým sa jej vráti sova, ktorú poslala s listom pre Daisy.
Posledná a piata spolubývajúca sa volala Audrey.
Muklovská maliarka pochádzajúca z Francúzska. Umelkyňa. Audrey každé ráno vstala a zapla si rádio so španielskymi pesničkami, zatiaľ čo sa Luna vedľa v izbe pokúšala o spánok. A najšťastnejšia bola, keď mohla skritizovať Lunin šatník a ofrflať jej varenie. Nech sa akokoľvek snažila, s Audrey to nešlo. Sprvu malé nezhody sa premenili na veľkú nevraživosť.
Keď Luna našla v odpadovom koši zubnú kefku, ktorú nemohla nájsť a na ktorú sa Audrey dvakrát pýtala, vybuchla.
Vytkli si všetko, čo jedna na druhú našli. Audrey vytiahla Luninu zvláštnosť a ona to odbíjala rečami o Audreyinej neschopnosti sa prispôsobiť.
Keď jej čiernovláska nahnevane tresla dvermi bytu, vydýchla si.
O mesiac ju stretla na výstave obrazov, na ktorú sa dostala vďaka šéfovej dcére. Očakávala, že tam bude Audrey, a očakávala i odmerané správanie.
Audrey nevenovala Lune ani jediný pohľad.
Cítila, že sa jej zatvárajú oči.
Ešte raz si odpila zo svojho rozprávkového hrnčeka a pobrala sa do postele.
Inzerát počká na zverejnenie i do zajtra.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.