Hrnček slečny Lovegoodovej 1/2

15. září 2007 v 15:23 | Aurore |  Hrnček slečny Lovegoodovej
Po dlhšej dobe nová jednorázovka. Nebudem tu mať siahodlhý úvod, proste si ju prečítajte a sami si utvorte názor;)
Blog ma má tak rád, že so bola nútená kvôli dĺžke rozdeliť poviedku na dve polovice.


Za skvelý beta - read ďakujem Bruji.
Venované Lizz a Julií, pretože sú to moje najčastejšie návštevníčky.

Dvere sa ticho zavreli. Drobná postava išla pomalými krokmi v úzkej chodbe, snažiac sa v tme rukou nahmatať vypínač na stene. V tej chvíli, ako sa jej to podarilo, zakopla o koberec. Zanadávala a miestnosť konečne osvetlilo svetlo žiarovky. Mladá žena si vyzula topánky, ktoré úhľadne zrovnala ku skrinke pri dverách. Bledý kabát si povesila na háčik, vypla svetlo v chodbe a s povzdychom sa pobrala do kuchyne.
Unavene si vytiahla svoju obľúbenú šálku, darček na šieste narodeniny od otca, a zapla nový kávovar. Čakanie si skrátila sedením za stolom, podopierajúc si hlavu rukou. Omámene hľadela pred seba a načúvala zvuku, ktorý vydával kávovar pri práci na povzbudzujúcej tekutine. Pohľadom skĺzla na poobhrýzané nechty na oboch rukách. Zamračila sa. Chcela s tým zlozvykom prestať už roky, ale nikdy sa jej to poriadne nepodarilo. Ak aj prestala a zdalo sa, že jej nechty budú mať dĺžku, akú si predstavuje, prišlo jej do toho niečo, hocičo, čo ju prinútilo znova začať so svojím zlozvykom z detstva.
Zívla a ani sa neobťažovala zakryť si ústa. Kto by ju aj mohol vidieť? Žila sama snáď celý svoj život po ukončení školy. Teda, ak nerátala pár prechodných období.
Nanešťastie, už dávno sa vzdala nádeje, žeby sa našiel niekto, s kým by to tu mohla spoločne obývať. Áno, párkrát si dala inzerát do novín s tým, že hľadá spolubývajúcu. Ale po piatom pokuse, keď dotyčná vyhlásila, že ona nie je normálna a radšej odchádza, ako by mala žiť s bláznom, to vzdala. Nebola normálna. Ale myslela, že ľudia, ak ju naozaj spoznajú, to všetko prekusnú. Okrem toho si vždy myslela, že ona ako čarodejnica byť úplne normálna nemôže.
Lenže bol rozdiel medzi tým, ako bola nenormálna ona a ako boli nenormálni iní čarodejníci.
Jej prvá spolubývajúca sa volala Megan. Bola to na prvý pohľad sympatická bruneta. Pracovala v reklamnej agentúre a keďže v tom čase nemala peniaze na vlastný byt alebo prenájom, zareagovala na inzerát v novinách. V muklovskýh novinách.
Luna sama nevedela, prečo sa takrozhodla. Snáď ju k tomu viedla od detstva potreba mať vedľa seba spoločnosť, ktorá sa k nej bude chovať bez predsudkov. Mala skúsenosti so svojimi ľuďmi a až príliš dobre poznala reakcie na ňu a jej zvláštnosti.
Chcela si to len vyskúšať.
Ten pocit.
Mať skutočnú priateľku.
Megan sa nasťahovala hneď na tretí deň, s úsmevom a bez problémov sa dohodli na veciach ohľadom platenia nájomného. Prvý týždeň spolunažívania prebehol bez komplikácií, dokonca sa dohodli na tom, že si niekam spolu zájdu. Súhlasila, možno s obavami, ale s pocitom, že má pri sebe človeka, na ktorého sa v prípade núdze môže spoľahnúť. Vybrali si podnik v centre mesta. Doteraz si pamätala, aká bola nervózna, keď tam prišli, i ten nepríjemný pocit, že ju všetci pozorujú a ohovárajú jej nové červené šaty. Tak veľmi jej to pripomenulo školské časy, že sa v polovici večera musela ísť vyvetrať von. Stála tam a samu seba sa snažila presvedčiť, že tam vnútri je to iné. Lepšie. S neistým presvedčením sa vrátila dnu. Najprv Megan nevedela nájsť, potom ju uvidela pri bare. Bavila sa s hnedovláskou a vyzeralo to na záživný rozhovor. Potlačila sklamanie derúce sa na povrch a pripojila sa k nim. Megan jej spoločníčku predstavila ako Mary, kolegyňu z práce.
V ten večer sa už s ňou Megan veľa nerozprávala. Prestala si ju všímať. Akoby sa zrazu stala neviditeľnou. Po pár hodinách, keď ignoráciu zapíjala drinkami, sa dozvedela, že Megan a Mary hodlajú v zábave pokračovať a ona sa musí dostať domov inak. Zavolala si taxík a domov odišla sama. Hnevala sa. Veľmi. Ďalšie dni si ju nevšímala a na Meganine otázky nereagovala. Divila sa, že jej to nezaplo. Megan to nevydržala a o ďalší týždeň sa odsťahovala.
Nemala ani čas si poriadne všimnúť, že Luna je iná.
Zostala sama ako na začiatku.
Káva sa dovarila.
Trochu sa zľakla, keď kávovar cinkol a zmätene sa obzrela. Pery sa jej dali do polovičného úsmevu, keď zistila, že kávu ma hotovú.
Jej záchrana.
V poslednom čase bola na kofeíne závislá. Pila ho ráno, po príchode do práce, poobede, aby nezaspala nad hŕbou pergamenov, a večer, keď sa unavená a vysilená vracala domov.
Domov.
Skôr len priestory a steny, kde sa ukrývala pred svetom. Miesto, kde ju iní nevideli a kde mohla robiť to, čo chcela. Kde bola sama sebou. A možno to bol problém, ktorý odháňal jej spolubývajúce. Nikto nečakal, že sa z tej milej a usmievavej plavovlásky stane taká divná osoba, čítajúca časopisy, ktoré jakživ nikto nepoznal a nevidel. Že bude mať doma sovu. Že keď budete hľadať obálky, v ktorých budete chcieť poslať list, narazíte v zásuvke na papiere, pripomínajúce obhorené kúsky storočných pergamenov. A že možno raz v jej zabudnutom svetri nájdete prútik dreva.
Toto mohlo byť čudné len muklom. Čarodejníci by to brali normálne a Luna by sa tak aj cítila.
Lenže bolo tu milión ďalších nepodstatných vecí. Nikto od nej nečakal, že jej obľúbené náušnice budú mať tvary reďkoviek. Nečakali by ste ani to, že vám každú chvíľu bude rozprávať o neexistujúcich tvoroch. O tvoroch, ktorých ani len názvy ste nikdy nepočuli. Že jej sny do budúcnosti budú priam nereálne a že vám na večer, po príchode domov, bude rozprávať najnovšie podozrenia na ľudí okolo.
Koho zase napadli nargly?
Pomaly nalievala kávu do červeného hrnčeka. Nakrčila obočie a vyčítavo hľadela na rozprávkové tvory nakreslené na hrnčeku. Detinské. Je dospelá, mala by sa tak správať a i veci, ktoré robí, by tomu mali zodpovedať.
Chvíľu tak stála, pri ošarpanej linke, a mračila sa na svoj hrnček.
A dosť.
Možno agresívnejšie než chcela, vyliala tmavú kávu do umývadla a hrnček položila späť na linku. Zanadávala, keď si uvedomila, ako premárnila svoj životabudič. Namiesto toho vytiahla iný hrnček. Čierny, nevýrazný, ale taký, z akého by mal človek piť svoju kávu.
Keď ho naplnila až po okraj, všimla si, odkiaľ ho vlastne doma má. Sama by si ho určite nikdy nekúpila. Bol predsa taký nudný a nezaujímavý.
Zabudla si ho tu Jane. Alebo spolubývajúca číslo dva.
Rázne vrátila na miesto zvyšok kávy.
Veľké modré oči prižmúrila pri spomienke na sebavedomú ženu. Asistentku vedúceho jedného nepodstatného oddelenia na Ministerstve. Tentoraz vyskúšala priestor na oznam o hľadaní spolubývajúcej v Dennom prorokovi.
Už od prvých minút v jej spoločnosti bolo Lune jasné, že to nebude práve príjemné a bezstarostné spolubývanie.
Mala pravdu. Jej pocity ju nesklamali. Jane sedávala na kresle, ktoré mala Luna najradšej. Neopýtala sa Luny, či si tam nechce sadnúť ona. Jane nevynášala odpadky. Tvrdila, že nemá čas. Jane si po sebe nikdy neodniesla tanier. Vždy na to zabudla. Jane jej vyhodila dôležité dokumenty do práce. Považovala ich za nepodstatné papiere. Jane kedykoľvek prišla a vyrušila ju pri práci v jej izbe. Vyhovárala sa.
Neustále problémy rástli zo dňa na deň.
Keď si ráno chcela naliať mlieko, kúpené predchádzajúci deň, nebolo. Dôvod bol viac ako jasný.
Jane neodišla v dobrom.
Predtým, ako odišla, jej do očí povedala, čo si myslí.
Že je bláznivá.
Znova sa vrátila do reality. Prinútila ju k tomu tekutina stekajúca po jej ruke. Utrela ju do kockovanej utierky a znova si sadla za stôl.
Napila sa z kávy a snažila sa sústrediť na roztriedenie práce na ďalší týždeň. Zahmlievalo sa jej pred očami z tej hory práce, čo ju čakala. Akonáhle vybavila jednu záležitosť, do cesty prišla druhá. Občas si zafňukala, že nezobrala prácu, o ktorej snívala odmalička. Redaktorka v časopise Sršeň, to mala byť jej budúcnosť. Doteraz si pamätala na otcov výraz, keď mu oznámila, že bude pracovať v oddelení cestovného ruchu a nie u neho, ako mu to prvýkrát povedala, keď mala štyri roky. Trpko sa uškrnula. Hlúpe detské sny.
Urobila to, čo bolo nutné na to, aby sa poriadne uživila. Sršeň, okrem krátkeho obdobia na konci piateho a na začiatku šiesteho ročníka jej štúdia v Rokforte, neprosperoval. Veľmi chcela potešiť otca a venovať sa tomu, čo mala tak rada. Ale nemohla mať hlavu stále len v oblakoch.
Pod stolom nervózne pohupávala nohou, ale nijako si to neuvedomovala. Potrebovala odpočinok. Prepracovaná Luna Lovegoodová.
Zasmiala sa. Tá predstava by jej prišla pred pár rokmi smiešna.
Veď jej oddelenie bolo pre iných nudné.
Ozvalo sa zaťukanie. Nechápavo zdvihla pohľad k oknu. Hnedá plamienka sedela na okennej parapete a čakala, kedy jej majiteľka bytu otvorí okno. Zahnala prekvapenie - kto by jej mohol takto v noci písať? - a sove otvorila. Pomaly sa zniesla na stôl a nastrčila nohu s pripnutým listom. So zvedavosťou ho odviazala. Plamienka naučene zahúkala do tichej miestnosti a odletela otvoreným oknom.
Luna ihneď spoznala rukopis dotyčnej osoby.
Luna,
prosím, musíš prísť, máme tu problém.
Andrea
Mrzuto položila list na drevenú dosku stola. Mohla to tušiť. Akonáhle mala službu Andrea, nastal v práci problém. Presne ako pred týždňom.
Bola mladá a ešte príliš bojazlivá, aby sa to pokúsila vyriešiť sama.
A človek by si myslel, že v oddelení, kde pracovala, ani problém nastať nemohol. V to presne dúfala, keď tam nastúpila. O mesiac bola zabehnutá a zvykla si na to.
Teraz už s odovzdaným výrazom si obliekla v chodbe kabát a svižným tempom vybehla z bytu.
Na oddelení nebolo veľa ľudí. Za stolom sedela Sheina, popíjala kávu z kelímku a listovala v dajakých papieroch. Vedľa sedel za stolom Thomas a nervózne čosi písal a napokon sa okolo prechádzala nervózna Andrea a čosi si mrmlala popod nos.
"Luna!" vyhŕkla a pribehla k nej. Jej hnedé oči boli vystrašené a nervózne šermovala rukami.
"No tak, čo sa deje?" vyzliekla si kabát a prehodila ho cez stoličku.
Koľkokrát to dnes ešte urobí?
"Máme veľký problém! Pamätáš ako sme vybavovali Harleyho cestu do Tibetu? Nastal problém v inštrukciách, ktoré sme mu dali. Boli pomiešané s inštrukciami k Andersenovej ceste do Dánska. Premiestnil sa, ale ktovie kam! Môže byť teraz hocikde! Najhoršie je, že sa ešte neozval..."
"Kto mu dal tie inštrukcie?" povzdychla si a ihneď mala chuť tomu človeku povedať čosi o zodpovednosti.
"No, do rúk som mu ich odovzdala ja," Luna na ňu pozrela s nadvihnutým obočím, "ale dala som to na starosť Peterovi, mal to všetko skontrolovať. Ja som na to nemala čas," z Andreiných očí na ňu hľadela bezradnosť.
Povzdychla si ešte hlasnejšie.
"A ten je kde?"
"Písali sme mu, ale ešte sa neozval..." neisto si žmolila ruky a s nádejou pozrela k dverám, či sa dotyčný neukáže.
"Dobre, máš ešte tie nesprávne inštrukcie?" Usadila sa za svoj stôl a odhrnula ostatné veci.
"Tu sú," vyskočila Sheina a podala jej zvitok pergamenov.
Trvalo dve hodiny, kým prišli spoločnými silami na to, kde sa môže nachádzať. Pomohla hlavne Sheina a jej schopnosť nepanikáriť. Potom bolo treba vyslať jedného z nich podľa inštrukcií na to isté miesto. Obetovala sa Andrea. Netrvalo ani hodinu a dostali správu. Našla Harleyho niekde pri severných hraniciach Švédska. Bol v poriadku. A veľmi nahnevaný.
Ráno bude treba informovať šéfa. Andrea už odovzdala Harleymu správne inštrukcie na premiestnenie. Podľa vlastných slov trikrát skontrolované.
Luna sa ponaťahovala na stoličke. Podľa nástenných hodín bolo päť hodín ráno. Všetky zásoby kávy boli dávno vypité.
"Choď už domov, ja tu ešte zostanem, keby niečo," prihovoril sa jej Thomas a sám zívol.
"A môžem si byť istá, že ma o pol hodinu nebudete volať zase?" nadvihla obočie a vstala.
Pousmial sa.
Premohla triašku, ktorú pocítila pri pohľade na jeho úsmev. Asi nikdy nezistí, že sa jej páči.
"Môžeš."
Vonku bola ešte tma.
Ľutovala, že si nevzala šál okolo krku, lebo vietor bol studený. Pouličné lampy osvetľovali uličky jesenného Londýna a nikde ešte nebolo ani človeka. Nechcela sa premiestniť, už dávno si neužila tichú prechádzku po meste.
Prešla okolo trafiky, kde si kúpila ranné vydanie muklovských novín.
Kedysi ranné vydania novín ležali na jej jedálenskom stole každý deň.
Nosila jej ich Amanda, keď sa vracala z nočnej šichty v Deravom kotlíku a ktorá obľubovala práve tento bulvárny plátok.
Amanda bola naivná. Nevedela to inak vyjadriť. Nebola hlúpa, ale bola naivná.
Bola trikrát rozvedená a v čase, keď bývala s Lunou, sa znova zasnúbila. Odsťahovala sa po siedmych mesiacoch spolunažívania. Tu sa prvýkrát vyskytli väčšie problémy s jej nenormálnosťou.
Amanda sa postupom času čoraz viac Lune vyhýbala. Mrzelo ju to. Keď sa jej konečne odvážila opýtať, čo je v neporiadku, dostala neurčitú odpoveď.
"Mám ťa rada, ale si... Si trochu, no... ako to vyjadriť. Zvláštna. Teda, všetky tie veci, čo robíš. Ako žiješ. Máš tie náušnice, napríklad a... a vždy, keď mi hovoríš o tých tvoroch a zážitkoch, ktoré si prežila na dovolenke s otcom, tak... je to trochu... trochu bláznivé, nemyslíš? Ale nemyslím to zle, si fajn kamarátka, len zvláštna."
Bola fajn, ale zvláštna.
A preto s ňou nikto nevydržal. Ani Amanda. Síce tvrdila, že ju má rada aj napriek tomu, aká je, odsťahovala sa onedlho. Tvrdila, že chce byť so snúbencom. A neozývala sa.
Dlho.
Luna nevedela, čomu veriť.
Už znova sa mračila. Takto to bolo vždy a ju to prestávalo baviť. Naozaj prestávalo baviť. Vietor jej rozvial plavé vlasy a zakryl jej výhľad. Snažila sa ich vrátiť na pôvodne miesto a dosiahnuť tak účes, ktorý by bol aspoň trochu hodný na to, aby s ním chodila po meste.
Zdalo sa, že s novembrovým vetrom zvádza márny súboj.
"Luna?"
Hlas za ňou zavolal jej meno a ona sa rýchlo otočila.
Hľadela do tváre bývalého spolužiaka.
"Neville!" prívetivo sa usmiala na mladého muža.
Hnedé oči mu veselo žiarili a na perách mal široký úsmev.
"Čo ty tu?" pripojil sa k nej a priateľsky ju objal.
"Som len na menšej prechádzke z práce..."
Pozerala sa na neho a neverila, že je to ozaj on. Mal stále takú istú okrúhlu tvár, ako si pamätala. Tie isté hnedé oči, plné radosti, že ju vidí. Bol to stále Neville, len s tým rozdielom, že tento o šestnásť rokov starší Neville mal sebavedomý výraz tváre, ktorý ste na tvári mladého Nevilla uvidieť nikdy nemohli.
"Pracuješ? Takto neskoro?" začudoval sa.
"Nie, len sa vyskytli nejaké problémy," upresnila a zadívala sa na cestu.
"Počkaj, myslel som, že pracuješ v cestovnom ruchu," zatváril sa udivenejšie ako predtým. Trochu sa rozžiarila. Toto bol Neville, ktorého si pamätala.
"Pracujem. Síce tam nie je tak rušno ako občas na oddelení záhad, ale stane sa, že sa zapotíme," vysvetlila a ďalej kráčala vedľa neho úzkou uličkou plnou malých obchodov.
Úprimne sa zasmial.
"Nemám takú napínavú prácu, ako sa môže zdať," pozrel na ňu.
Prešli popri pekárni a kníhkupectve, ktorého výklad bol plný najnovších diel a knihami s farebnými obálkami.
"A ty čo robíš v tejto časti Londýna? Nebývaš na opačnom konci?"
"Bývam. Bol som na menšej oslave s Ronom a Harrym. Harry sa bude ženiť," oznámil Neville a oči mu iskrili.
"To nemyslíš vážne?" znova sa zasmiala, "S Laurou?"
Prikývol.

Tak Harry a Laura do toho skočili. Dalo sa to očakávať. Keď ich naposledy spolu videla, vyzerali naozaj šťastne. Obidvaja aurori a dobrodruhovia. Nehorázne tvrdohlaví.
"Keby si ich spolu videla... Stále sa len bozkávajú a objímajú. Občas im až závidím. My tento prvotný ošiaľ máme s Loren za sebou. Ako to, že o tom nevieš?"
Zneistela.
Čo mu má povedať? Že mala pocit, že už to nie je také, aké to bývalo? Že ju už nepokladajú za priateľku? Že sa cítila odstrčená?
"Nebola som s nimi za posledné dva mesiace ani raz. To vieš, každý sme mali práce a problémov nad hlavu..." vymyslela si odpoveď, ktorá sa veľkým oblúkom dala pokladať za pravdu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.